Spoločné tajomstvo

Kuba je vstopil v očetovo in Martino spalnico samo za trenutek. Tako si je dopovedoval, ko je stal ob predalniku z roko, potisnjeno v drugi predal od zgoraj. V pritličju hiše je brenčal pomivalni stroj, televizor je bil ugasnjen, Andrzeja pa od jutra ni bilo. Marta naj bi se pozno vrnila z nekega sestanka, vsaj tako je rekla pri kosilu. Hiša je bila tiha, celo pretiha, in prav ta tišina mu je vlila pogum.

Izvlekel je tanko, temno tkanino, bolj gladko, kot je pričakoval. Zadržal jo je v rokah, kot da bi se lahko še vedno pretvarjal pred samim seboj, da gre samo za dotik, impulz, neumno nagonsko dejanje. Srce mu je razbijalo v grlu. Stal je med posteljo in predalnikom, napet, besen nase, pa vendar tega ni pospravil nazaj. Prav nasprotno — stisnil jo je še močneje.

Korake na hodniku je zaslišal šele takrat, ko je bilo že prepozno.

Kljuka se je za kratek čas premaknila. Vrata so se odprla brez naglice. Marta je obstala na pragu s torbico, ki ji je zdrsnila z rame, v svetli bluzi in temnem krilu, kot da se je vrnila z običajnega večera, ne pa naravnost v središče njegovega ponižanja. Najprej je pogledala njegov obraz. Nato njegovo roko. Potem spet njega.

Kuba je otrpnil.

— Jaz samo ... — je začel, a glas ga je izdal.

Marta ni takoj vstopila. Rahlo se je naslonila na podboj in priprlа oči. Ni bila videti šokirana. To je bilo še huje.

— Samo kaj? — je mirno vprašala.

Kuba je nagonsko hotel skriti spodnje perilo za hrbet, toda ta gib je bil tako otročji, da se je zaradi njega sam zasovražil. Roko je spustil ob bok in stisnil čeljust.

— Oprosti.

— To ni odgovor.

Molčal je. V ušesih mu je bobnela kri. Hotel jo je obiti, steči v svojo sobo, zaloputniti z vrati in se pretvarjati, da se ni nič zgodilo, toda ona je še vedno stala v prehodu, mirna, negibna, prepričana, da se ne bo premaknil.

— Pokaži — je rekla.

Dvignil je roko kot obsojenec, ki izroča dokazni material. Tkanina je visela med njegovimi prsti. Marta je še trenutek gledala, nato vstopila in za seboj zaprla vrata. Klik ključavnice je v tišini zazvenel nenaravno glasno.

Kuba je sunkovito dvignil glavo.

— Marta ...

Ni takoj odgovorila. Torbico je odložila na naslanjač pod oknom, nato pa brez naglice obrnila ključ v vratih. Šele takrat ga je pogledala naravnost. Na njenem obrazu ni bilo ne panike ne gledališkega ogorčenja. Bil pa je nekakšen hladen interes, ki mu je želodec stisnil močneje kot strah.

— Ker že brskaš po mojih stvareh — je rekla — se ne bomo pretvarjali, da ne vem, zakaj si prišel sem.

— Ni tako.

Tiho je prhnila.

— Ne žali me s tako bedno lažjo.

Naredila je dva koraka proti njemu. Nagonsko se je umaknil, dokler ni z mečem zadel ob rob postelje. Ni sedel, temveč je ostal tam, napet kot struna. Marta se je ustavila blizu, vendar se ga ni dotaknila. Pogled ji je zdrsnil na tkanino v njegovi roki in se vrnil na njegov obraz.

— Ušesa imaš rdeča — je suho pripomnila. — Še zdaj.

Kuba je spustil pogled.

— Rekel sem, da mi je žal.

— Jaz pa nisem rekla, da hočem opravičilo.

To ga je vrglo iz tira. Pomežiknil je, kot da je narobe slišal.

Marta je iztegnila roko. Za sekundo je pomislil, da mu bo vzela tisto, kar je držal, ali pa ga s hladno natančnostjo, kakršna ji je bila pisana na obrazu, udarila. Namesto tega se je le zelo rahlo dotaknila njegovega zapestja in mu spustila roko navzdol, tako da je bila tkanina spet jasno vidna med njima.

— Ker si to že vzel — je tiho rekla — si nadeni.

Kuba je tako nenadoma otrpnil, kot da bi mu nekdo prekinil dovod zraka.

— Kaj?

— Slišal si.

— Ne.

— Ne? — je mirno ponovila, ne da bi povzdignila glas, toda v tej eni besedi je bila takšna gotovost, da je zvenela bolj grozeče kot krik. — Naj pokličem tvojega očeta in se skupaj pogovorimo o tem, kaj počneš v najini spalnici z mojim spodnjim perilom v roki?

Kuba je pobledel.

— Zakaj to počneš?

Marta je nagnila glavo. — Ker želim videti, ali si tako pogumen, kot se ti je zdelo pred petimi minutami.

V sobi je postalo zatohlo. Od spodaj je še vedno prihajalo tiho brnenje pomivalnega stroja, absurdno vsakdanje v primerjavi s tem, kar se je dogajalo tukaj. Kuba jo je nemočno gledal in skušal na njenem obrazu najti šalo, provokacijo, karkoli, kar bi mu omogočilo, da se umakne brez popolnega ponižanja. Ničesar takega ni bilo.

— Marta, jaz ...

— Nadeni si — je ponovila.

Glasu ni povzdignila. Ni ji bilo treba. Stala je vzravnano, z rokami sproščeno spuščenimi ob telesu, kot da ni ona tista, ki je bila pri vratih s ključem, kot da ni ona z enim samim gibom obrnila vsega, kar se je še trenutek prej zdelo preprosto: sram, beg, prepir. Zdaj ni bilo več prostora za nobenega od teh scenarijev.

Kuba je pogoltnil slino. Prsti so se mu vidno tresli. Še trenutek je ostal negiben in tako močno stiskal čeljust, da ga je zabolela. Nato je odmaknil pogled, kot da ne more prenesti, da bi jo gledal v oči, in z drhtečim gibom začel izpolnjevati ukaz.

Marta se je umaknila za korak in mu dala prostor, vendar niti za sekundo ni odvrnila pogleda.

Prav to je bilo najhuje. In najbolj vznemirjajoče.

Ni se smejala. Ni pridigala. Ni ga reševala. Gledala je.

On se je boril z lastnim dihanjem, z občutkom, da bo vsak hip živ zgorel že od samega zavedanja, da ga nekdo tako natančno vidi. Vsak gib se mu je zdel preglasen. Šelestenje tkanine pod njegovimi rokami je zvenelo kot hrup. Ko je končal, se je nagonsko hotel zakriti, prekrižati roke, sesti, karkoli, samo da bi se pod tem pogledom zmanjšal.

— Roke ob telo — je Marta takoj rekla.

Ubogal jo je. Kot idiot, je pomislil, sovražeč samega sebe. Kot nekdo, ki bi lahko še pred trenutkom pobegnil, zdaj pa ne bo več.

Marta si ga je dolgo ogledovala. Nato je šla mimo njega in še enkrat preverila ključavnico, kot da bi se želela prepričati. Tihi udarec ključa ob kovino je vse zapečatil.

— Dobro — je rekla.

Ta ena beseda ga je zadela močneje kot žalitev.

Obrnila se je stran od vrat in z brado pokazala na stol ob toaletni mizici.

— Stopi tja. In niti pomisli ne, da bi se iz tega delal norca, Kuba. Nisi več otrok.

Približal se je in pod stopali čutil mehkobo preproge ter lastno drhtenje, ki ga ni mogel obvladati. Stopil je tja, kamor mu je ukazala, tog, osramočen, vznemirjen zaradi vsega tega na način, ki se ga je bal poimenovati celo v svojih mislih.

Marta ga je še nekaj časa opazovala, nato pa sedla na rob postelje nasproti njega. Zravnala je hrbet, prekrižala noge in sklenila roke na kolenu. Kot sodnica. Kot ženska, ki ne namerava več prepustiti nadzora.

— Zdaj — je tiho rekla — boš gledal mene in ostal tukaj, dokler se jaz ne odločim, kaj bo sledilo.

Kuba je dvignil pogled. Tokrat ga ni prvi odvrnil.

Zaprta vrata

Kuba je negibno stal ob toaletni mizici, kot da ga je nekdo pribil na tla. Svetilka ob postelji je dajala toplo, pridušeno svetlobo, ki mu ni puščala nobene sence, v katero bi se lahko skril. Marta je sedela nasproti njega, mirna, s sklenjenimi rokami na kolenu. Nič ni govorila. Samo gledala je.

Prva minuta se je vlekla kot žica. Nato druga. Kuba je čutil, kako ga pečejo ušesa, vrat in koža na prsih. Poskušal je enakomerno dihati, vendar mu je dih vsakih nekaj trenutkov ušel iz ritma. Enkrat je odprl usta, kot da bi hotel nekaj povedati.

— Ne — je Marta takoj odvrnila.

Zaprl je usta.

Njen pogled ni bil ne histeričen ne zabavljen. To je bilo huje. Pozoren. Natančen. Tak, ki tehta, si zapomni in ne daje nobenega olajšanja.

— Kako dolgo že to traja? — je nazadnje vprašala.

Kuba je pogoltnil slino. — Ne vem.

— To ni odgovor.

— Nekaj časa.

Marta je rahlo nagnila glavo. — »Nekaj časa« prav tako ne.

Stisnil je čeljust. — Nekaj mesecev.

Ni trznila. — In mislil si, da nikoli ne bom izvedela?

— Nisem mislil.

— V to pa verjamem — je suho rekla.

V sobi je postalo tako tiho, da je slišal utripanje lastnega pulza. Marta je s pogledom drsela po njegovem obrazu, vratu, ramenih, nižje, brez naglice in brez pretvarjanja, da gleda kam drugam. Kuba je to zdržal morda zato, ker ni imel več kam pobegniti. Ali pa zato, ker ga je prav to najbolj uničevalo.

— Gledaš v tla — je rekla.

Takoj je dvignil pogled.

— Bolje.

Ta »bolje« je spet zvenel kot dotik na mestu, kjer ga ne bi smelo biti.

Marta je vstala šele po daljšem času. Počasi, brez sunkovitosti. Peta je rahlo udarila ob tla, ko je naredila en korak, nato drugega. Kuba se je ves napel, vendar se ni umaknil. Ustavila se je pred njim dovolj blizu, da je čutil njen parfum, topel in nekoliko zadušljiv zaradi zaprte sobe.

— Pravilno me poglej — je tiho rekla.

Gledal jo je.

Ni se ga takoj dotaknila. Najprej je samo stala in dovolila, da se napetost med njima stopnjuje kot nekaj živega. Nato je dvignila roko in s členki zdrsnila po njegovi bradi ter ga prisilila, da ni sklonil obraza.

— Veš, kaj je pri vsem tem najhuje? — je vprašala.

Kuba je molčal.

— Že ty naozaj vidíš. — Jej hlas bol takmer ľahostajný, ale pod tým sa skrývalo niečo tvrdšie. — Tak dlho. Tak vytrvalo. Akoby nič iné neexistovalo.

Prsty jej skĺzli z jeho brady. Na okamih zostali pri krku a sotva sa dotýkali pokožky.

— Andrzej sa na mňa nikdy tak dlho nepozeral.

Tá veta medzi nimi visela ťažšie než všetko predtým.

Kuba sa strhol, akoby ho udrela. Nie preto, že zvýšila hlas. Práve preto, že ho nezvýšila. Povedala to priamo, bez ozdôb, bez sĺz, bez celej tej teatrálnej krivdy. Ako fakt, ktorý už dávno nemusela skrývať ani sama pred sebou.

— Marta...

— Teraz nehovor „prepáč“. — Stiahla ruku. — Ani nič múdre. Pokazíš to.

Stiahol obočie. — Čo?

— Chvíľu, v ktorej aspoň jeden z nás neklame.

Chvíľu na seba zblízka hľadeli, bez akejkoľvek ochrany. Napokon Marta vypustila vzduch nosom, otočila sa a pristúpila k posteli. Znovu si sadla, ale už inak, ťažšie. Akoby zrazu pocítila únavu, ktorú predtým nepripúšťala.

— Poď — povedala.

Kuba zaváhal iba sekundu. Pristúpil.

— Bližšie.

Zastal tesne pred ňou.

Marta naňho pozrela zdola. — Stále sa trasieš.

— A ty nie.

Kútik úst sa jej zachvel. — Nebuď si taký istý.

Natiahla ruku a položila mu dlaň na bok, tam, kde bola tenká látka najabsurdnejším dôkazom toho, čo sa práve dialo. Nestisla ho silno. Stačilo, že sa ho dotkla. Kuba na zlomok sekundy zavrel oči.

— Otvor ich — povedala.

Poslúchol.

— Dobrý chlapec — utrúsila, ale bez nehy. Skôr ako skúšku, čo s tými slovami urobí.

Urobil presne to, čoho sa bál: roztriasol sa ešte viac.

Marta si to všimla. Samozrejme, že si to všimla. Znovu vstala, tentoraz už bez odstupu. Jej tvár bola veľmi blízko. Kuba cítil na perách teplo jej dychu, hoci sa ho ešte nedotýkala. Na sekundu si myslel, že je to opäť nejaká hra na hranici, že sa zastaví presne pred ňou.

Nezastavila sa.

Bozk nebol nežný ani romantický. Bol skúmavý, hladný a trochu nahnevaný. Kuba jej okamžite odpovedal, príliš rýchlo, príliš silno, akoby v ňom prasklo niečo napínané od chvíle, keď vošla do izby. Marta mu položila dlane na zátylok a pritiahla si ho bližšie, potom sa ako prvá odtiahla.

— Stačí — povedala skôr, než sa k nej znova stihol priblížiť perami.

Ticho dýchal. — Stačí?

— Zatiaľ.

Chvíľu vyzeral, akoby chcel protestovať. Potom uvidel jej tvár a stíchol. Nebolo v nej cúvnutie. Bolo v nej rozhodnutie.

— Poď — hodila.

Nie k manželskej posteli. Ku dverám. Otvorila ich, na sekundu načúvala prázdnej chodbe a prikývla. Kuba vyšiel prvý, stuhnutý a ešte omráčený. Marta zhasla lampu, zamkla za sebou dvere už bez kľúča a vydala sa za ním tmavou chodbou do jeho izby.

Vnútri bolo chladnejšie. Stôl zavalený vecami, nedovretá skriňa, mikina prehodená cez stoličku. Obyčajný bordel dospelého chlapa, ktorý stále býva s otcom. Marta vošla, raz sa po izbe obzrela, akoby hodnotila cudzie územie, a potom zavrela dvere obyčajnou kľučkou.

— Rozsvietim? — spýtal sa Kuba.

— Nie. Takto je to dobre.

Svetlo pouličnej lampy prenikalo cez roletu v tenkých pásoch. Marta si vyzula topánky, úhľadne ich odložila k stene a sadla si na okraj jeho postele, akoby to robila odjakživa. Kuba stál uprostred izby a bezradne na ňu hľadel.

— Nebudeš sa vracať? — spýtal sa napokon.

— Nie.

— A ak otec...

— Dnes sa pred nocou nevráti. Zajtra ráno bude v kuchyni ako vždy. — Pozrela naňho tvrdo. — Aj ty budeš ako vždy. Rozumieš?

— Áno.

— Dobre.

Prilákala ho za ruku. Tentoraz bez rozkazu, ale aj bez možnosti odmietnuť. Sadol si vedľa nej. Chvíľu mlčali a počúvali vlastný dych i vzdialený hukot auta za oknom. Marta si položila hlavu na jeho plece, akoby skúšala nie jeho telo, ale možnosť urobiť niečo bez toho, aby sa komukoľvek ospravedlňovala.

Kuba stuhol. Potom si veľmi opatrne oprel líce o jej vlasy.

— Nemysli si priveľa — zamrmlala.

— Trochu neskoro.

Krátko, takmer nepočuteľne sa zasmiala. — No áno. To je pravda.

Ľahli si bez náhlenia. Marta sa už viac nevyzliekala, iba si rozopla vrchný gombík na košeli a upravila sukňu, aby si pohodlnejšie uložila nohy. Kuba zhasol telefón, zasunul ho pod vankúš a ľahol si vedľa nej na bok, tvárou k nej. V šere mala oči ešte dlho otvorené.

— Kuba.

— Čo?

— Nikomu nedám to, čo bolo dnes v tej izbe. Rozumieš mi?

— Áno.

— Toto je naše. A musí to zostať ticho.

Prikývol, hoci vedel, že to v tme možno neuvidí. Marta natiahla ruku a položila mu ju dlaňou na hruď. Netlačila ďalej, neprovokovala. Jednoducho ju tam držala. Váha tej ruky upokojovala a zároveň mu nedovolila hneď zaspať.

Napokon sa Martino dýchanie spomalilo. Uvoľnila prsty, ale ruku nestiahla. Kuba hľadel na strop, potom na pás svetla na stene a potom znovu na ňu. Nevedel, ktorá časť toho všetkého je neskutočnejšia: že leží vedľa neho, alebo že ráno bude dom stále stáť rovnako.

Keď znovu zavrel oči, cítil už iba teplo jej tela vedľa seba a to nové, ťažké ticho, ktoré nebolo prázdnotou, ale dohodou. Takou, ktorú nikto nepodpísal, a ktorú nemožno vziať späť.

Pred raňajkami

Kuba sa zobudil skôr, než zazvonil budík. Hneď nevedel prečo. Chvíľu nehybne ležal s ťažkou hlavou a hrdlom vyschnutým od plytkého spánku. Potom vedľa seba pocítil teplo a celý sa napol, akoby ním prešiel prúd.

Sivý úsvit prenikal cez roletu. Izba vyzerala obyčajne, a preto ešte horšie: stôl, stolička s prehodenou mikinou, hrnček po čaji pri posteli. A Marta, v jeho posteli, bokom k nemu, s jednou dlaňou zasunutou pod líce. Košeľu mala pokrčenú, vlasy mierne rozprestreté na vankúši. Nevyzerala ako niekto pristihnutý. Skôr ako niekto, kto sa zastavil tam, kde chcel, a o chvíľu odtiaľ odíde bez vysvetľovania.

Kuba sa minimálne nadvihol na lakti. Matrac sa zachvel.

Marta okamžite otvorila oči. Bdelé. Bez ospalého otupenia.

Niekoľko sekúnd sa na seba iba dívali. V noci bolo všetko jednoduchšie, pretože bola tma. Za úsvitu sa vrátili steny, dvere, kuchyňa za rohom, stôl, pri ktorom o chvíľu každý bude musieť mať obyčajnú tvár.

— Koľko je? — spýtal sa Kuba potichu.

Marta otočila hlavu smerom k elektronickým hodinám stojacim pri stole. Číslice slabo svietili namodro.

— Za dvadsať šesť.

Pomaly si sadla. Sukňa sa po prikrývke posunula so suchým zašuchotaním. Prečesala si vlasy prstami, zhrnula ich za ucho a chvíľu sedela vystretá so skloneným pohľadom, akoby si v hlave kontrolovala plán dňa. Kuba hľadel na líniu jej šije a v bruchu cítil čosi medzi hrdosťou a nevoľnosťou.

— O chvíľu vstanem — povedala.

Nespýtal sa: „A čo teraz?“ Tejto otázky sa bál viac než čohokoľvek od včera. Pretože odpoveď mohla všetko sploštiť alebo naopak z toho urobiť niečo, čo neuniesie.

Marta vstala z postele. Bola bosá, tichá, istá. V šere si upravila košeľu, zapla gombík, ktorý nechala na noc rozopnutý, a dlaňou si uhladila látku na bokoch. Potom sa zohla po topánky a na chvíľu, s jednou rukou opretou o stenu, si obula najprv jednu a potom druhú. Každý pohyb konkrétny, úsporný, bez nervozity.

Kuba si sadol, prikrývka mu skĺzla na kolená.

— Marta.

Pozrela naňho cez plece.

— Čo?

Zasekol sa. Všetko, čo mal v hlave, znelo buď úboho, alebo príliš ostro. „Zostaň ešte chvíľu“ bolo hlúpe. „Stane sa to znova?“ ešte horšie. Napokon z neho vyšlo to najjednoduchšie.

— Nič.

Kútik úst sa jej sotva zachvel, bez úsmevu.

Pristúpila k posteli. Nesadla si. Zastala tesne pri ňom, tak blízko, že na jej líci videl drobné stopy po pokrčenom vankúši. Natiahla ruku a napravila mu golier trička, akoby bol deckom, ktoré sa práve chystá zísť dolu do školy. Toto gesto bolo brutálnejšie než nočný bozk.

— Teraz ma dobre počúvaj — povedala potichu. — Dole na mňa nebudeš civieť ako debil.

Kuba prehltol.

— Jasné.

— Nebudeš hovoriť ani menej, ani viac ako zvyčajne. Nebudeš robiť tú svoju napätú grimasu, lebo tvoj otec si ju hneď všimne.

— Dobre.

— Keď sa ťa opýtam, či chceš praženicu, odpovieš normálne. Akoby si vstal po obyčajnej noci vo svojej izbe.

— Veď som vstal.

Vtedy sa naňho pozrela prísnejšie. Nie urazene. Varovne.

— Teraz neodvrávaj.

— Neodvrávam.

— Práveže trochu áno.

Na chvíľu zavládlo ticho. Kuba zovrel ruku na prikrývke. Mal chuť chytiť ju za zápästie, zadržať ju, prinútiť ju, aby ešte chvíľu bola len tu, nie tam v kuchyni, nie v úlohe manželky jeho otca. Ale nebola noc. Na úsvite si ona opäť kládla podmienky.

— A ty? — spýtal sa napokon.

— Čo ja?

— Budeš predstierať?

Marta sa sklonila o trochu nižšie, až ich tváre delilo len málo.

— Nebudem predstierať. — Jej hlas bol pokojný. — Budem sa správať normálne. To nie je to isté.

Mal pocit, akoby ho niečo zvieralo pod rebrami. Pretože mala pravdu, a tým to bolo ešte horšie.

Narovnala sa. Siahla k posteľnej bielizni, z vankúša zobrala svoj jediný svetlý vlas a striasla ho na podlahu. Potom pohľadom skontrolovala stoličku, na ktorej visela jeho mikina.

— Keď odídem, na päť minút otvor okno — hodila cez plece. — Je tu tvoj pach, môj parfum a ten prekliaty vydýchaný vzduch po spánku. Nech sa to vyvetrá.

— Marta.

Tentoraz neodpovedala hneď.

— No?

Kuba k nej zdvihol pohľad. — Vrátiš sa dnes skôr?

Bolo to riziko. Sám počul, že to vyznelo príliš rýchlo, príliš náruživo. V jej očiach sa mihlo niečo ostré, ale neustúpila.

— Pozri, aký si už odvážny po jednej noci — povedala potichu.

Sklopil zrak. — Na hovno to vyznelo.

— Veru.

Prešla sekunda. Dve.

Potom sa dvoma prstami dotkla jeho brady a zdvihla mu tvár späť. Krátke, rozhodné gesto.

— Najprv preži raňajky.

Stiahla ruku, otočila sa a pristúpila k dverám. Veľmi opatrne stlačila kľučku. Skôr než ich otvorila, chvíľu načúvala s hlavou mierne naklonenou nabok. Dom ešte spal; iba kdesi v hĺbke bzučala chladnička a zvonka doliehal vzdialený hukot prvého auta na sídlisku.

Dvere sa pootvorili bez zavŕzgania.

Marta sa ešte raz obzrela. Nebola v tom nežnosť. Kontrolovala, či to pochopil.

— Päť minút — pripomenula.

— Viem.

A odišla.

Kuba sedel bez pohnutia a počúval jej kroky na chodbe. Mäkké, rovnomerné, bez náhlenia. Potom cvakli dvere kúpeľne. O chvíľu neskôr zašumela voda. Taký obyčajný zvuk, až pôsobil absurdne.

Vstal až vtedy, keď začul, ako pokračuje ďalej. Otvoril okno. Dnu sa okamžite nahrnul studený ranný vzduch, ostrý a vlhký. Oprel dlane o parapet a zhlboka sa nadýchol. Na príjazdovej ceste sa ešte nič nehýbalo. Susedný dom mal stiahnuté rolety. Všetko pokojne stálo, akoby noc vôbec nezanechala stopu.

Keď po niekoľkých minútach zišiel dolu, z kuchyne sa ozývalo prskanie masla na panvici a šírila sa vôňa kávy. Marta stála pri pracovnej doske chrbtom k vchodu. V jasnom rannom svetle vyzerala upravene, takmer stroho: vlasy zopnuté, košeľa už vyhladená, tvár chladná. Jednou rukou miešala vajcia, druhou siahala po soli.

Neotočila sa hneď. Až keď vošiel hlbšie, prehodila obyčajným tónom:

— Vstal si. Chceš praženicu?

Kuba pocítil, ako sa mu pri tej jedinej banálnej vete stiahlo hrdlo. Oprel dlaň o zárubňu, aby to na ňom nebolo vidieť.

— Áno — odpovedal. — Vďaka.

Marta prikývla, akoby už nebolo čo dodať, a nasypala na panvicu pažítku.

Na pracovnej doske vedľa ležali tri taniere.