Anna sedela pri bare a pomaly upíjala červené víno. Jeho hlboká farba jej pripomínala krv pulzujúcu v spánkoch pri spomienke na Markov dotyk počas tanca.
Marek stál neďaleko a rozprával sa so skupinkou ľudí. Jeho postava sa jasne črtala v prítmí sály – široké ramená, mierne sklonená hlava, akoby načúval niečomu dôležitému.
Vtom sa ich pohľady stretli. Na zlomok sekundy sa čas zastavil. Anna pocítila, ako jej po lícach pod vplyvom intenzity tohto kontaktu vystupuje rumenec.
„Môžem vás na chvíľu poprosiť o pozornosť?“ – hlas Eryka prerušil magickú atmosféru. Muž vystúpil na pódium a zdvihol pohár šampanského v prípitku.
„Našim skvelým hosťom!“ – zvolal a sála mu odpovedala hlasným smiechom a potleskom.
Anna cítila Markov pohľad aj z takej diaľky. Jeho zrak ju pálil cez látku šiat a vyvolával jej po chrbte mráz.
Keď sa prejav skončil, Marek k nej bez náhlenia pristúpil. Jeho parfum – zmes santalového dreva a citrusov – ju zahalil zmyselným oblakom.
„Zatancujeme si?“ – opýtal sa a vystrel k nej ruku. Z reproduktorov sa opäť ozvala hudba, mäkká a upokojujúca ako zamat.
Anna na chvíľu zaváhala. Srdce jej bilo tak hlasno, že takmer prehlušilo zvuky piesne. Potom však prijala jeho ruku a nechala sa odviesť na parket.
Ich telá sa opäť dotkli – tentoraz bližšie, intímnejšie. Marek ju objal okolo pása a pritiahol si ju pevnejšie k sebe. Jeho dych jej ovieval krk a vyvolával husiu kožu.
„Si krásna,“ – zašepkal jej tesne pri uchu. Tieto slová sa jej vnútri rozliali teplom a prenikli až do najhlbších zákutí duše.
Anna neodpovedala. Namiesto toho si oprela hlavu o jeho plece a zavrela oči. Chcela si zapamätať každý detail tejto chvíle – teplo sálajúce z jeho tela, jemný dotyk prstov prepletených s jej vlastnými, pulzovanie hudby prenikajúce cez parket až k ich chodidlám.
Keď skladba doznela, Marek ju hneď nepustil. Ešte niekoľko sekúnd zostali takto blízko pri sebe – dve telá spojené v jedno napriek davu ľudí, ktorý ich obklopoval.
„Poďme odtiaľto,“ – povedal napokon a chytil ju za ruku. Jeho dotyk bol elektrizujúci ako iskra zapaľujúca suchý knôt.
Anna bez slova prikývla. Vyšli zo sály priamo do chladnej noci voňajúcej dažďom a sviežosťou. Marek ju odviedol k neďaleko zaparkovanému autu.
„Kam ideme?“ – opýtala sa, keď vyrazili do tmy.
„Uvidíš,“ – odvetil tajomne. Jeho úsmev sa v spätnom zrkadle zablysol ako blesk pretínajúci temnotu.
Annovo srdce teraz bilo rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Cítila, že prekračuje akýsi neviditeľný prah – hranicu medzi tým, čo je známe a bezpečné, a neznámym, plným prísľubov a rizika.
„Zavri oči,“ – prikázal Marek a zastavil auto. Bez váhania ho poslúchla.
Keď ich po chvíli otvorila, ocitli sa na odľahlom mieste pod hviezdnatou oblohou. Pred nimi stála stará, opustená budova s pokrútenými oknami a hrdzavými dverami.
„Toto miesto...“ – začal Marek, no zarazil sa, keď uvidel jej výraz.
„Čo je to za miesto?“ – zašepkala Anna a cítila, ako sa v nej strach mieša so vzrušením.
„Miesto našich snov,“ – odpovedal záhadne. V tme mu oči žiarili podivným jasom.
Anna na chvíľu zaváhala. Potom si však spomenula na ich tanec, na jeho dotyk, na slová, ktoré jej pošepkal do ucha, a... bez odporu vykročila za ním.
Vo vnútri budovy vládlo prítmie, ktoré rozptyľovalo iba bledé mesačné svetlo prenikajúce cez deravé okná. Vo vzduchu sa vznášal prach a vytváral závoj tajomstva.
Marek ju viedol po schodoch hore do veľkej sály s vysokým stropom a dreveným parketom, ktorý pod ich nohami vŕzgal.
„Tu,“ – povedal, keď sa zastavil uprostred miestnosti. Jeho hlas sa odrážal ozvenou od prázdnych stien.
Anna sa rozhliadla. Holé tehly, pavučiny visiace zo stropu, vôňa vlhkosti a histórie... a predsa cítila v žilách pulzovať zvláštne vzrušenie.
„Čo teraz?“ – spýtala sa ticho a hľadela mu priamo do očí.
Marek sa usmial. Jeho tvár bola bledá ako mesiac na pozadí temnej oblohy.
„Teraz sa začína skutočná hra,“ – odpovedal a vytiahol niečo z vrecka saka. V jeho dlani sa zablyslo strieborné lano ozdobené drobnými strapcami.
„Čo je to?“ – zašepkala Anna a cítila, ako jej srdce stúpa do hrdla.
„Prekvapenie,“ – odvetil tajomne. V očiach mu horela túžba a prísľub.
Skôr než stihla protestovať, Marek jej jemne, no pevne zviazal ruky za chrbtom. Drsný materiál lana dráždil jej pokožku a vyvolával zmes bolesti a rozkoše.
„Nie... nerob to,“ – zastonala a pokúsila sa vytrhnúť. On ju však pevne držal a zhora na ňu hľadel s podivným zábleskom v oku.
„Pšššt...“ – umlčal ju a priložil jej prst na pery. Jeho dotyk bol chladný a upokojujúci napriek celej situácii.
„Dôveruj mi,“ – zašepkal a rozviazal uzol na svojom saku. Gombíky jeden po druhom popadali na podlahu a odhaľovali nahú pokožku pod ním.
„Marek...“ – začala Anna znova, ale nedovolil jej dokončiť. Jeho pery spočinuli na jej perách v bozku plnom vášne a zúfalstva.
Chutil po víne a po sebe samom – zmes, z ktorej sa jej zatočila hlava. Jeho jazyk skúmal vnútro jej úst a vyvolával zimomriavky šíriace sa po celom tele.
„Túžim po tebe,“ – zašepkal medzi bozkami a perami zostúpil na jej krk. Zubami jej jemne hryzkal pokožku a vyvolával vlny rozkoše.
„Nemali by sme...“ – pokúsila sa Anna protestovať, ale jeho ruky boli všade – na jej prsiach, bruchu, bokoch...
„Buď ticho,“ – prikázal potichu. Jeho hlas bol nízky a chrapľavý ako brúsny papier.
A vtedy Anna pochopila, že už niet cesty späť. Že prekročili akýsi bod, z ktorého niet návratu – hranicu medzi nevinnosťou a túžbou, rozumom a šialenstvom...
„Rob si, čo chceš,“ – zašepkala a úplne sa poddala jeho vôli. Jej slová boli ako iskra zapaľujúca oheň, ktorý už horel v ich žilách.
Marek sa široko usmial, keď pocítil jej podrobenie. Jeho ruky boli čoraz trúfalejšie – hladili každý kúsok jej tela a odhaľovali tajomstvá, ktoré tak dlho skrývala pred svetom.
Anna ticho zastonala, keď jeho prsty dosiahli čipku jej spodnej bielizne. Prudko za ňu potiahol a roztrhal látku na kusy. Jej výkrik sa zmiešal s ozvenou odrážajúcou sa od prázdnych stien.
„Prestaň!“ – zvrieskla a pokúsila sa vytrhnúť, ale lano ju pevne držalo a znemožňovalo jej každý pohyb.
Marek neprestal. Práve naopak – jeho dotyk bol čoraz naliehavejší, agresívnejší, akoby z nej chcel strhnúť všetko ľudské a ponechať iba zvieraciu žiadostivosť...
Anna kričala a prosila, ale on bol voči jej slovám hluchý. Jeho telo sa pohybovalo v divokom rytme a znovu a znovu do nej prenikalo, vyvolávajúc vlny bolesti a rozkoše...
„Marek... prestaň!“ – vykríkla z posledných síl, keď pocítila, že sa od nadbytku vnemov zblázni.
On však neprestal. Práve naopak – jeho pohyby boli ešte rýchlejšie, chaotickejšie, akoby sa v nej chcel úplne stratiť...
„Bože môj...“ – zastonala Anna a cítila, že sa blíži koniec jej výdrže. Jej telo sa pod jeho váhou kŕčovito chvelo, krik jej uviazol v hrdle...
„Áno... áno!“ – odfukoval Marek a prenikal do nej silnejšie a hlbšie, až strácal dych.
A vtedy vyvrcholili obaja – ona vo vlne rozkoše, ktorá ju celú zaliala od hlavy po päty, on v mohutnom orgazme, ktorý ním otriasol, akoby sa dotkol samotného Boha...
Keď bezvládne klesli na podlahu a ťažko dýchali, Anna pocítila, ako jej po lícach stekajú slzy. Marek jej ich jemne zotrel palcom a hľadel na ňu s podivným výrazom v tvári – zmesou lásky a nenávisti...
„Prepáč,“ – zašepkal potichu. Jeho hlas bol plný bolesti, akoby týmito slovami zraňoval sám seba.
„Nie...“ – protestovala Anna, ale nedovolil jej dokončiť.
„Bolo to šialenstvo,“ – pokračoval Marek a úplne ju ignoroval. „Urobil som najväčšiu chybu svojho života...“
„Marek...“ – začala znova, ale on prudko vstal a zostal nad ňou stáť nahý a bledý ako duch.
„Odpusť mi,“ – povedal ešte raz a siahol po lane ležiacom na podlahe. Ruky sa mu triasli, keď si okolo krku uväzoval slučku...
„Nie!“ – vykríkla Anna a pokúsila sa ho zastaviť, ale už bolo neskoro.
Marek skočil dolu a bezvládne zostal visieť na lane, ktoré si sám nasadil... Jeho mŕtve telo sa zľahka kolísalo a odrážalo bledé mesačné svetlo...
„Nie!“ – zvrieskla Anna a vrhla sa k nemu. Lano ju však pevne držalo a ruky za chrbtom jej zostali znehybnené.
Bezmocne sledovala, ako Marek pred ňou umiera – ten istý Marek, ktorý sa s ňou ešte pred niekoľkými minútami vášnivo a nežne miloval...
„Prečo?“ – zašepkala zlomeným hlasom. Slzy jej stekali po lícach a miešali sa so slzami iných žien, ktoré toto miesto navštívili pred ňou...
„Prečo?“ – zopakovala hlasnejšie, ale odpovedala jej iba ozvena odrážajúca sa od prázdnych stien.
A vtedy pochopila.
Prekročenie hraníc
Anna sa zosunula na kolená, jej telo sa triaslo od vzlykov. Upierala zrak na Markovom nehybnom tele a snažila sa pochopiť, čo sa stalo. Jeho tvár bola taká pokojná, akoby zaspal, no vedela, že to bol iba klamný dojem. Bola to ona, kto ho tu priviazal, bola to ona, kto mu dovolil tento akt šialenstva.
Vtom pocítila, ako jej po nohe steká niečo teplé. Pozrela sa dolu a uvidela krv vytekajúcu z jeho rany. Vtedy jej došlo, že to nebol iba sexuálny akt – bola to obeta. Marek obetoval seba pre ňu, pre ich túžby.
Slzy jej začali tiecť ešte silnejšie. Cítila sa vinná, no zároveň vďačná. Dal jej to, po čom tak veľmi túžila – extázu, prekročenie hraníc.
„Milujem ťa,“ zašepkala, keď sa dotkla jeho už chladného líca. Prsty sa jej pri tom jemne triasli.
Vtedy začula tichý vzdych, ktorý sa ozýval z rohu izby. Prudko sa otočila a uvidela postavu stojacu v tieni – muža s bledou tvárou a prázdnymi očami.
„Kto si?“ – vykríkla a pokúsila sa postaviť, no povraz ju pevne držal.
Postava vykročila dopredu a mesačné svetlo sa odrazilo od jeho noža. Anna od strachu vykríkla.
„To ja som ťa tu priviazal,“ povedal muž zachrípnutým hlasom. „A teraz zaplatíš za svoje hriechy.“
Anna sa pokúsila brániť, no bola bezmocná. Muž sa pomaly približoval a škodoradostne sa usmieval.
„Nie!“ – vykríkla z posledných síl, keď pocítila jeho dych na svojom krku. No už bolo neskoro...
Čepeľ noža prenikla jej telom a vyvolala súčasne vlnu bolesti a rozkoše... Jej výkrik sa zmiešal s ozvenou odrážajúcou sa od prázdnych stien.
Leave a Reply