V tieni hmlou zahaleného mesta, kde sa neóny odrážali v kalužiach ako zlomené sľuby, stála ona – Lira Voss, žena s vlasmi čiernymi ako noc a očami modrými ako priepasť. Jej červené šaty, obopínajúce každú krivku tela, sa zdali pulzovať v rytme jej dychu, keď sa prešmykovala úzkymi uličkami štvrte tieňov. Tu, kde zákon bol iba šepotom a moc patrila tým, ktorí sa ju nebáli uchopiť silou, sa Lira cítila ako ryba vo vode.
Klub „Crimson Veil“ ju privítal dusným vzduchom presýteným vôňou parfumov, potu a čohosi ďalšieho – čohosi prvotného, čo v nej prebúdzalo lovecký inštinkt. Interiér sa topil v červeni: zamatové závesy, steny zdobené zlatom a na parkete páry zvíjajúce sa v tanci, ktorého hranice už dávno prekročili slušnosť. Lira sa obzrela a jej pohľad spočinul na mužovi v rohu – vysokom, s vlasmi ostrihanými na ježka a tvárou, ktorá mohla patriť anjelovi, keby nebolo tieňa krutosti v kútikoch jeho úst.
– Kael Nexus – zašepkala, keď ho spoznala podľa povesti. Hovorilo sa, že zabil vlastného brata, aby získal moc nad jedným z podsvetných kartelov. Teraz s pohárom v ruke pozoroval sálu chladným, vypočítavým pohľadom. Lira sa zľahka usmiala a upravila si rukavičku na štíhlej ruke. Toto bolo jej územie. Toto bola jej hra.
Pristúpil k nej bez jediného zvuku. Jeho hlas, nízky a drsný ako prastarý kameň, jej zavibroval tesne pri uchu. – Nevyzeráš ako niekto, kto sem prišiel iba pozerať, Vossová. Vieš, čo sa deje v tých lóžach?
Lira sa pomaly otočila a prstami sa zľahka dotkla jeho predlaktia. – Viem, že moc chutí najlepšie, keď sa o ňu delíme – odvetila a pohľadom prešla po jeho postave. Kael sa zachvel, hoci jeho tvár zostala nehybná ako maska. Vedela, že cíti to isté napätie – elektrinu preskakujúcu medzi nimi ešte skôr, než sa skutočne dotkli.
Odviedol ju do súkromnej lóže, kde svetlo sviečok vrhalo na steny dlhé tiene. Lira klesla na plyšovú pohovku a zaklonila hlavu. Kael na zlomok sekundy zaváhal, kým si sadol vedľa nej; jeho koleno sa obtrelo o jej stehno. – Chceš dohodu? – spýtal sa, skôr konštatujúc než sa pýtajúc.
Lira siahla po pohári vína a otáčala ním medzi prstami. – Chcem viac než dohodu, Kael. Chcem… – odmlčala sa a naklonila sa k nemu. Ich dychy sa zmiešali, keď zašepkala: – …chcem, aby si vo mne videl kráľovnú, nie pešiaka.
Túžby
Kael Nexus sa pomaly usmial, oči mu v prítmí zablysli ako tesáky predátora. – Kráľovné umierajú ako prvé, Lira – odvetil, no v jeho hlase nebola hrozba, iba výzva. Prstom prešiel po okraji jej pohára a na skle zanechal sotva viditeľnú stopu. – A pešiaci… pešiaci sa niekedy stanú kráľovnami. Ak majú odvahu.
Lira sa potichu zasmiala a ten zvuk sa odrazil od stien lóže. – Odvaha nestačí, Kael. Treba aj túžbu. Pozrela mu do očí a v jej pohľade už nebola hra – iba hlad, čistý a nenásytný. – Túžbu po moci. Túžbu po sile. Túžbu pocítiť, aké to je… byť neporaziteľná.
Kael sa naklonil; ich tváre teraz delili iba centimetre. Cítila vôňu jeho pokožky – ostrú, korenistú, zmiešanú s pachom krvi a železa. Jeho dych jej ovanul pery, keď zašepkal: – A čo ak ti poviem, že ti to môžem dať?
Lira sa zachvela, no neustúpila. – A čo z toho budeš mať? – spýtala sa, hoci odpoveď poznala. Moc v tomto meste mala vždy svoju cenu – a ona bola pripravená ju zaplatiť. A ešte s úrokmi.
Kael sa prudko narovnal a jeho ruka sa zovrela na operadle pohovky. – Vernosť. Poslušnosť. A ešte niečo – dodal a pozrel jej do očí s nemilosrdnou úprimnosťou. – Budeš moja, Lira Vossová. Telom. Dušou. Každým dychom. A ja… ja ti dám všetko, po čom túžiš. Okrem milosti.
Ticho medzi nimi zhustlo. Lira cítila, ako jej srdce búši v hrudi, akoby sa chcelo vytrhnúť na slobodu. Túžila po tom. Túžila po ňom. Túžila po moci, ktorú jej sľuboval. Ale cena… tá cena bola strašná.
Napokon sa usmiala, chladne a bezohľadne. – Súhlasím, Kael. Ale za mojich podmienok.
Hranice
Kael Nexus sa usmial, no tentoraz už jeho úsmev nebol dravý – bol víťazoslávny. Lira Vossová zdvihla pohár v nemom prípitku a potom ho jediným dúškom vyprázdnila, cítiac, ako jej horká tekutina páli hrdlo. Bola pripravená. Vždy bola pripravená.
Keď vstala, látka jej šiat ticho zašušťala a obopla zaoblené boky. Kael na ňu upieral pohľad a v očiach mu plápolal oheň, ktorý už nebol iba túžbou – bol prísľubom. Prísľubom, že ju zlomí. Že ju urobí nezničiteľnou.
Pristúpila k nemu a cítila, ako jej srdce búši v rytme divokého bubna. Kael k nej vystrel ruku a ona na ňu položila svoju dlaň. Jeho pokožka bola chladná ako oceľ, no keď zovrel jej prsty, pocítila, ako jej celým telom prebehol záchvev.
Sklonil sa a perami sa zľahka dotkol lalôčika jej ucha. – Pripravená? – zašepkal. Jeho dych bol horúci, takmer pálil.
Lira sa potichu zasmiala a v tom smiechu už nebolo nič z niekdajšej Liry Vossovej – Kráľovnej tieňov. Teraz bola niečím viac. Bola hladom. Bola žiadostivosťou. Bola vojnou.
Otočila sa k nemu a celým telom sa k nemu pritúlila. Jeho ruky blúdili po jej chrbte a zanechávali na pokožke stopy prstov, potom skĺzli nižšie, na boky. Cítila, ako sa jeho hruď dvíha a klesá v rytme jej dychu, ako jeho srdce bije v rovnakom divokom rytme ako jej.
Kael ju zdvihol a ona ho nohami objala okolo pása. Jeho pery spočinuli na jej krku, jemne ju sali a hrýzli a zanechávali po sebe pálivé stopy. Zasténala, keď pocítila, ako vlná rozkoše zaplavuje jej telo, ako každý nerv kričí po ďalšej.
Položil ju na stôl a jediným plynulým pohybom jej roztiahol nohy. V očiach mu divoko žiarilo, keď na ňu hľadel, hladný a nenásytný. Lira sa prehla do oblúka a cítila, ako sa jeho prsty vnárajú medzi jej lupienky a prebúdzajú v nej oheň.
Kael sa sklonil, vášnivo ju pobozkal a hlboko jej vsunul jazyk do úst. Jeho pohyby boli čoraz náruživejšie a ona mu odpovedala s rovnakou vášňou, škriabala ho po chrbte a zatínala nechty do jeho ramien.
Keď do nej vstúpil, vykríkla a cítila, ako ju rozťahuje, ako vypĺňa každý kúsok jej tela. Kael sa v nej rytmicky pohyboval a ona sa pod ním zvíjala a stonala jeho meno. Každý príraz bol ako úder kladiva, ako explózia, ktorá ju roztrhávala zvnútra.
Lira cítila, ako sa blíži k okraju, ako vlna rozkoše narastá a pulzuje v rytme jeho pohybov. Kael do nej naposledy vnikol a potom v nej vyvrcholil s výkrikom jej mena. Klesol na ňu a ťažko dýchal, zatiaľ čo ona ho pevne objala a cítila, ako sa ich telá stávajú jedným.
Chvíľu tak ležali spojení a potom sa Kael zdvihol na lakti a pozrel na ňu so zmesou nehy a divokosti. Lira sa usmiala a cítila, ako jej srdce bije pokojnejšie, ako napätie opadáva. Bola jeho. Telom. Dušou. Každým dychom.
A vedela, že toto je iba začiatok. Začiatok ich vlády. Začiatok ich legendy.
Kael sa sklonil a jemne ju pobozkal na čelo. – Vitaj v novom svete, moja kráľovná – zašepkal. A ona, Lira Vossová, Kráľovná tieňov, sa usmiala a cítila, ako ňou prúdi moc, ako vypĺňa každú bunku jej tela.
Bola neporaziteľná. Bola nesmrteľná. A bola jeho. Navždy.
Leave a Reply