Anonymné priznanie č. 25

Autor: VodaVyznanie: Najčastejšie za mnou prichádza v sprche. Keď mi po ramenách steká teplá voda a para ma uzatvára v malom, vlhkom priestore, cítim sa bezpečne… a zároveň odvážnejšia než kedykoľvek predtým.Zavriem oči a predstavujem si, že niekto stojí za mnou. Nevidím tvár. Cítim iba prítomnosť — váhu pohľadu na svojej pokožke, dych tesne pri uchu, teplo dlane, ktorá sa pomaly posúva po mokrom chrbte.V tejto fantázii nie som tou rozumnou, usporiadanou ženou, ktorú všetci poznajú. Som odvážnejšia. Vnímavejšia voči svojmu telu. Niekedy si predstavujem, že odovzdávam kontrolu. Niekedy, že hru riadim ja.Voda prehlušuje všetko. Moje myšlienky, zrýchlený dych, to tiché napätie v bruchu. A keď otočím kohútikom a para sa začne rozplývať, vraciam sa do reality.Nikto nevie, že obyčajná sprcha sa stala miestom, kde si dovoľujem svoje najtajnejšie túžby. A možno práve preto sa tam vraciam každý deň.Pokánie: Temné myšlienky tancujú v mojej hlave a ukladajú sa na dušu ako tieň v izbe zaliatej slnečným jasom. V mojom srdci existuje priepasť, do ktorej ma vťahuje tajomný hlas, šepkajúci sľuby moci a straty.Pod sprchou, v tomto vlhkom útočisku, sa stávam niekým iným. Niekedy premýšľam o tom, čo sa skrýva vzadu za závojom na mojom tele, o hanbe, ktorá sa mení na vzrušujúce zachvenie. Iba tu, v prúde teplej vody, môžem prijať temnotu, tú moc, v ktorej sa mením na samý sluch, na bezbrannosť.Ale toto pokušenie má svoju cen