“Dominacja 2126”

DOMINANCIA, PIESOK, KOV A ZÁPACH POTU

Púšť Thal'mora sa rozprestierala až po obzor, rozpálená do biela brutálnym slnkom obiehajúcim v nestabilnej atmosfére. Medzi zhrdzavenými troskami mesta Caldera-9, bývalej výskumnej stanice Federácie, krúžil iba vietor, prach a ozvena dávno zabudnutých výkrikov. Ale v ten večer bolo ticho prerušené.

Na strechu jednej zo zachovaných štruktúr, pokrytú starými solárnymi panelmi, vyliezla žena. Jej telo sa lesklo potom a čierna kožená bunda, ledva zapnutá na prsiach, kontrastovala s hlavou oholenou po bokoch. Kira – vodkyňa ich štvorčlennej skupiny – hľadela ďalekohľadom na pustatinu. Mala oči, ktoré nepoznali milosť.

Za ňou, pri vchode do vnútorných priestorov bunkra, stála Mara – vysoká, s olivovou pokožkou a tetovaniami tiahnucimi sa od zátylku až po stehná. Oblečená v priehľadnej sieťovine dovolila vetru, aby jej hladil telo. Bola pokojná, ale v očiach mala oheň.

Nižšie, uprostred ruín, ležali na matraci dvaja muži – Riven a Tao. Prvý – mohutne stavaný, plešatý, s kybernetickými implantátmi v zátylku. Druhý – chudý, nervózny, s jemnými črtami a mechanickou rukou.

Ich dych bol po dlhšej expedícii ešte ťažký, ale oči nespúšťali zo žien.

— Na západe som videla dym — povedala Kira. — Niekto tu ešte žije. Ale na to teraz nie je čas. Teraz... — odhodila ďalekohľad nabok a pozrela smerom k svojim spoločníčkam a spoločníkom — teraz je čas, aby ste mi boli užitoční aj na niečo viac než len na nosenie panelov.

Mara schádzala po schodoch pomaly, bokmi hypnoticky kývala. Keď došla k Rivenovi, nezastavila sa, iba mu prešla chodidlom po hrudi.

— Ležíš ako pes — odhodila pohŕdavo. — A páči sa ti to, však?

Riven sa krivo usmial, ale nepoprel to. Mara si čupla, chytila ho za bradu a prinútila ho pozrieť sa jej do očí.

— Chceš, aby som ti dovolila dotknúť sa ma?

— Áno... — zašepkal a cítil, ako sa mu zrýchľuje srdce.

— Tak najprv budeš lízať Taoa.

Tao zdvihol zrak, prekvapený. Kira k nim bez slova zišla a rozopla si bundu. Pod ňou nič nemala. Jej telo, pokryté jazvami a zlatými implantátmi, bolo ako živá zbraň.

— Mara určuje pravidlá, ale tempo vyberám ja — zamrmlala. — Začíname.

Kira pristúpila k Taovi a jediným pohybom z neho strhla nohavice, pričom ho chytila za mechanickú ruku, akoby to bola rukoväť. Riven si už kľakal medzi jeho nohami a jeho jazyk začínal neisto hladiť miesta, ktorým sa pri mužoch až doteraz vyhýbal. Tao lapal po dychu, nebol na to zvyknutý, ale neprotestoval. Jeho telo reagovalo rýchlejšie než myseľ.

Mara si sadla Rivenovi na tvár, otočená k nim chrbtom, mierne sa nadvihla a pritlačila jeho hlavu k sebe.

— Hlbšie — odhodila so zaťatými zubami. — Inak ťa znova pripútam k dielenskému stolu.

Jeho jazyk už bol vlhký a neústupný. Mara zasyčala, pritlačila ho silnejšie a pohybovala sa v rytme, ktorý patril iba jej. Tao sa podvolil Kire, keď naňho obkročmo nasadla a zovrela stehná okolo jeho bokov.

Zrážka ich tiel bola brutálna a priamočiara. Nebola v tom nežnosť. Bola v tom dominancia. Kira sa nad ním skláňala, napínala svaly, spotená a divoká ako stroj, ktorý pozná jediný rozkaz: brať.

Stony, dychčanie, vlhkosť a drsnosť piesku pod kolenami. Mara siahala dozadu a zároveň hladila Taoa, prstami dráždila jeho najcitlivejšie miesta. Riven bol stále uväznený pod jej stehnami, tvár mal mokrú a červenú.

Po niekoľkých minútach intenzívnej hry sa Kira zošmykla z Taoa a odstrčila ho nabok.

— Teraz ty, Riven. Ukáž, že nie si iba hlúpy nosič článkov.

Mara vstala a pristúpila k Taovi, pričom mu pritlačila dlaň na hrdlo.

— Nehýb sa. Chcem sa pozerať, ako používajú tvojho kolegu.

Riven pristúpil ku Kire, stále dychčal, penis mal naliaty a pripravený. Kira ho chytila za zátylok, pritiahla si ho k sebe a vrhla sa naňho ako hurikán, udierajúc do jeho tela silou, ktorú nedokázal ovládať.

Rytmus sa zrýchľoval. Telá sa preplietali, pot sa miešal so slinami, jazyky hľadali ústa, prsia a zátylky. Mara mrnčala a Tao pod jej dotykom stonal.

Keď všetko vybuchlo, neboli nijaké mená. Iba výkrik. A púšť, ktorá načúvala.

PRÍCHODKYŇA

Na nasledujúci deň bol vzduch hustejší, akoby predznamenával búrku. Kira sa zobudila ako prvá. Jej telo stále voňalo potom, kovom a sexom. Cez štrbinu v stene bunkra sa pozrela na piesok, kde sa objavili stopy.

Čižmy. Ženské. Ľahké, ale rozhodné. A ešte niečo.

Mara už stála vonku, nahá, s plazmovou puškou opretou o bok. Keď k nej Kira pristúpila, obe sa zahľadeli do diaľky.

Na obzore sa približovala silueta. Žena. Ryšavé vlasy spletené do hrubých povrazov, telo v čiernom, priliehavom brnení, rozopnutom až po pupok. Medená pokožka, znepokojivo svetlé oči. Neniesla nič okrem energetickej kopije a pohľadu, ktorý nepoznal strach.

— Jeb ma... — zašepkala Mara. — To nie je prieskumníčka. To je predátorka.

Kira sa pomaly usmiala.

— Práve včas. Naša svorka potrebuje novú hračku.

Keď žena dorazila do tábora, nepovedala nič. Jednoducho vošla, akoby ich poznala celé roky. Pozrela na Kiru, potom na Maru, jej pohľad skĺzol po Rivenovi a Taovi, ktorí sa práve dvíhali z lôžka.

— Volám sa Saph — oznámila. Jej hlas bol nízky, s dravým zafarbením. — Vaše teplo sála do celého okolia. Musela som ho pocítiť zblízka.

Mara nadvihla obočie.

— Myslíš si, že môžeš len tak vojsť?

Saph k nej bez strachu pristúpila. Ich tváre boli od seba len niekoľko centimetrov, dychy sa zrazili.

— Neprišla som prosiť. Prišla som sa pozrieť, kto to tu naozaj riadi. — Jej úsmev bol sotva viditeľný. — Možno ty. Možno Kira. Možno... — prešla pohľadom po Taovi a Rivenovi — ešte niekto. Rada sa pozerám, ako sa hierarchie lámu.

Kira zdvihla ruku a gestom Maru umlčala. Na Saph sa pozrela ako na hádanku, ktorú treba vyriešiť, nie ako na hrozbu.

— To sa ešte ukáže, púštne dievča.

Medzitým Riven už nespúšťal zo Saph oči. Niečo ho k nej priťahovalo. Tao vycítil, že táto žena nie je obyčajná. Jej pohyby, hlas, prítomnosť — všetko bolo ako dômyselne zostrojená pasca. Ale aká krásna pasca...

V ten večer, keď slnko prešlo do mŕtvej červene, si Saph sadla vedľa Kiry pri ohni. Dlho mlčala a pozorovala pohyby veliteľky. Mara sa venovala Taovi, sedela mu na kolenách a pohrávala sa s jeho mechanickou rukou. Riven, mierne podnapitý, prechádzal pohľadom medzi tromi ženami.

Saph sa naklonila ku Kiriho uchu.

— Pamätaj, kto ťa uvidel ako prvý. Kto v tebe okamžite uvidel veliteľa... nielen v tebe, ale aj na tebe.

Kira na ňu úkosom pozrela.

— A ty? Kto si? Pozorovateľka?

Saph sa len usmiala a vstala. Vrhla pohľad smerom k ostatným a potom nahlas povedala:

— Dnes spím s Kirou. Poradíte si sami.

Tón jej hlasu nepripúšťal námietky.

Mara na ňu uprela pohľad, ľadový a nabitý hnevom. Tao odvrátil zrak. Riven zaťal zuby. Ale nikto nič nepovedal.

Saph chytila Kiru za ruku a vtiahla ju do temnoty bunkra.

Vo vnútri bunkra bolo chladnejšie než vonku, ale nie menej nehostinne. Steny, ktoré stále páchli prachom, železom a potom, odrážali každý nádych, každú zmenu tónu. Saph strčila Kiru smerom ku kovovej doske, ktorá kedysi slúžila ako operačný stôl. Teraz mala iné určenie.

Kira sa dlaňou oprela o studený povrch a nespúšťala oči zo Saph.

— Takže toto je tvoj spôsob, ako sa „rozprávať“ s veliteľkou? — utrúsila sarkasticky.

Saph pristúpila pomaly, krok za krokom, akoby ju mala sýtiť každá sekunda. Zastavila sa pred Kirou a zdvihla ruku k jej tvári. Neudrela ju. Položila jej prst na pery.

— Nie som tu na rozhovor — zašepkala. — Som tu, aby som ťa odzbrojila. V každom ohľade.

Jej pery boli horúce, keď sa prisali na Kirine pery. Zrážka bola prudká, jazyky bojovali o priestor, o nadvládu. Ale Saph bola prvá, ktorá chytila Kiru pod krkom a pritlačila ju k doske.

Jedným pohybom si rozopla zips vlastného brnenia a odhalila prsia — pevné, tmavé, s piercingom v ľavej bradavke. Kire sa zdvihol kútik úst.

— Páči sa mi, keď si rýchla.

— Nie som rýchla. Som presná — zamrmlala Saph a pritlačila svoje stehno medzi Kirine nohy.

Teplo tiel medzi nimi explodovalo. Kira roztiahla nohy, objala Saph bokmi a hľadala jej rytmus. Ale Saph jej nedovolila viesť. Chytila jej ruky a vlastným opaskom ich pripútala k oceľovému stolu.

— Ty máš veliť? — spýtala sa. — Dokáž, že to dokážeš aj bez rúk.

Začala pomaly. Saphin jazyk kĺzal po Kirinom krku a zanechával mokrú stopu až k prsiam. Jej pery sa uzavreli okolo bradavky a nemilosrdne, silno ju sali, zatiaľ čo prsty schádzali medzi Kirine stehná a pomaly, dráždivo, no s úplnou kontrolou sa posúvali ďalej.

Kira zastonala, ticho, ale intenzívne. Neprosila. Nežobrala. No dýchala čoraz rýchlejšie.

Saph do nej vnikla prstami hlboko a silno, jediným pohybom. Kira napla telo, no neodtrhla pohľad od očí svojej protivníčky.

— To je všetko? — vydýchla. — Na viac sa nezmôžeš?

Saph sa dravo usmiala. Druhou rukou siahla pod dosku, kde predtým nechala krátky vibrujúci valec s označením M39A — na dezintegráciu organickej štruktúry. Jedným kliknutím ho spustila a priložila ho k vnútornej strane Kirinho stehna.

Kira sa zachvela. Vibrácie prenikli cez svaly, cez nervy a udreli do miechy. Jej dych sa zmenil na syknutie. Zmietla sa, ale popruhy držali pevne.

Saph skĺzla nižšie, až sa jej ústa ocitli tam, kde vlhkosť už presakovala cez pokožku. Jazyk bol precízny, sústredený a vibrátor kmital čoraz rýchlejšie. Kira prestala hovoriť. Zostali len zvuky — stony, chvenie, údery tela o kov.

Keď prišiel orgazmus, prišiel bez varovania. Kirino telo sa prehlo, triaslo sa a vzlykalo cez zaťaté zuby. Saph ani na okamih neprestala. Bozkávala ju, až kým nezostalo nijaké napätie, až kým nezostalo nič, iba ozvena.

Odpútala popruhy a zdvihla tvár. Pery mala vlhké, oči pokojné.

— Teraz vieš, prečo sa nemusím nikomu klaňať — povedala potichu.

Kira sa na ňu pozrela so zmesou hnevu a obdivu.

— Jeb sa.

— Práve som to urobila.

POHYBY V TIENI

Noc bola dlhá. Keď sa Kira nadránom vrátila do hlavnej sály bunkra, Mara už nespala. Sedela pri termináli a predstierala, že si prezerá údaje zo sondy. Tao a Riven si medzi sebou vymieňali napäté pohľady.

Saph ešte spala. Jej nahé telo spočívalo na posteľnej bielizni, akoby sem patrila už celé roky. Kira sa na ňu dlho pozerala.

Nič nepovedala.

Necítila sa porazená. Vedela však jedno — Saph neprišla len pre potešenie. Každý jej dotyk, každé slovo a každý pohyb boli ako skladanie prvkov väčšieho plánu. A Kira nemienila čakať, kým sa puzzle poskladajú samy.

Na poludnie zavolala Rivena. Osamote.

— Musíme sa porozprávať — povedala. Jej tón bol tvrdý. — O Saph.

Riven sa zamračil.

— Vieš, že ju všetci sledujú. Ale nikto nevie, čo chce.

— A práve preto ju využijeme — zašepkala Kira a naklonila sa k nemu. — Chcem, aby si jej dovolil priblížiť sa k tebe. Neklaď odpor. Ukáž, že si slabý, ľahko ovládateľný. A keď začne hovoriť viac, ja budem počúvať.

— Odpočúvanie? — spýtal sa.

— Niečo lepšie — usmiala sa. — Dôvera.

Riven nevyzeral presvedčene, ale prikývol.

O niekoľko hodín neskôr sa Saph sama prechádzala medzi ruinami Caldera-9. Navonok bezstarostne. Riven ju nasledoval podľa plánu.

Kira ich z diaľky pozorovala, ukrytá za optickým senzorom namontovaným na prieskumnej prilbe. Videla ich rozhovor. Saph bola pokojná, mierne zvodná. Riven predstieral uvoľnenosť. Bol dobrý herec.

Ale nestačilo iba predstierať. Bolo treba uveriť, že Saph vťahujú do pasce — skôr, než do nej ona vtiahne všetkých.

Medzitým Mara sedela v tieni bunkra a brúsila nôž. Jej oči nevideli nič okrem Kiry a Saph. A hoci mlčala, v hlave jej rástlo čosi, čo sa mohlo premeniť na búrku.

Večer, keď piesok opäť začal šumieť pod vetrom a bunkr zahalilo ticho, Kira sa vrátila z pozorovania. Našla Maru čakať v temnote servisnej haly, kde kedysi držali mechy.

— Vedela som, že sem prídeš — povedala Mara bez emócií a otáčala nôž medzi prstami.

Kira sa zastavila. Oprela si ruky v bok.

— Sleduješ ma?

— Prestala som iba vtedy, keď si dovolila tej púštnej suke, aby ťa jebala — precedila Mara. — A urobila si to, akoby som tam nebola.

Kira prižmúrila oči.

— Bola to hra. A ty to vieš.

Mara hodila nôž. Čepeľ sa zabodla do steny tesne vedľa Kirinej hlavy.

— Nehovor mi o hre. Nie je to hra, keď stonáš tak, že to všetci počujú. Dokonca aj stroje.

Skôr než Kira odpovedala, Mara k nej pristúpila a udrela ju päsťou do ramena. Nie plnou silou — skôr ako skúšku. Kira jej úder opätovala. Brutálne ju odstrčila, až Marin chrbát narazil do kontajnera s dielmi.

— Chceš uvoľniť napätie? — zavrčala Kira. — Tak ukáž, že dokážeš niečo viac než vrčať v kúte.

Mara sa na ňu vrhla. Zrazili sa ako dve búrky. Telá do seba narazili, nechty škriabali, pery hrýzli. Kira prevzala iniciatívu, pritlačila Maru ku kontajneru a chytila ju pod krkom. Mara zasyčala, ale roztiahla stehná.

— Len nebuď nežná — zašepkala.

Nebola.

Kira vopchala ruku pod látku Marinych nohavíc, už mokrej, už pripravenej. Ústa sa prudko zrazili, bozkávali sa a zároveň si ubližovali. Mara vsunula ruku medzi Kirine nohy, nemilosrdne ju hladila, rytmicky, rýchlo, nepríjemne silno. A presne to obe chceli.

Obe škrípali zubami, keď napätie rástlo. Ich telá sa zlievali potom, kolená narážali do studeného kovu. Keď dosiahli vrchol, takmer súčasne, Kira zahryzla Mare do zátylku, až vytiekla krv. Mara jej to opätovala zarytím nechtov do Kiriných zadku.

Dlho lapali po dychu. Mlčky.

Napokon Mara povedala:

— Saph ťa prekukne. Ale ja ťa poznám zvnútra. Ak bude treba, budem ťa držať na vodítku.

Kira si utrela ústa a chladne sa na ňu pozrela.

— Vtedy to urobíme ešte raz. S obojkom.

O dva dni neskôr viselo všetko vo vzduchu — túžba, podozrenie, ambície. Saph nekomentovala blízkosť medzi Kirou a Marou. Naopak — pozorovala. Sledovala ich, akoby čakala, kým sa niečo zlomí, kým jedna z nich urobí prvý neopatrný krok.

Ale prvý ho urobila ona.

V ten večer, keď Mara sedela na streche bunkra a čistila zbraň, zatiaľ čo Kira kontrolovala údaje zo senzorov, Saph medzi ne bez slova vstúpila. Jej prítomnosť bola ako elektrostatické napätie — subtílna, ale nedala sa ignorovať.

— Obe máte pravdu — povedala pokojne. — Obe ste silné. Preto žiadna z vás nevyhrá, kým bojujete oddelene.

Mara zdvihla zrak. Kira zaťala čeľuste.

— Čo navrhuješ? — spýtala sa Kira.

Saph k nim pomaly pristúpila. Sadla si medzi ne. Jej dlaň spočinula najprv na Kiriinom stehne, potom — druhou — na Marinom zátylku.

— Navrhujem... aby sme namiesto boja urobili niečo, čo celý tento systém rozvráti. A vybudujeme nový. Podľa našich pravidiel. Vo trojici.

Mara sa pozrela na Kiru. Ich oči už neboli plné hnevu. Teraz v nich bolo niečo iné. Hrozivejšie. Hlbšie. Túžba po kontrole — spoločnej.

Viac slov nebolo treba.

Saph vstala a vykročila smerom do vnútra bunkra. Cez plece sa obzrela.

— Idete?

Nečakala. Vedela, že pôjdu.

V obytnej miestnosti boli svetlá stlmené. Červená žiara dopadala na telo Saph, ktorá si rozopla brnenie a zhodila ho na zem. Kira a Mara vošli spolu, bez slova. Ich pohľady boli zladené. Dnes nešlo o súperenie. Išlo o niečo iné.

Saph si sadla na posteľ a pozývavo roztiahla stehná.

Mara bola prvá. Pristúpila, kľakla si a bez okolkov začala lízať vnútornú stranu jej stehien. Saph zavrela oči a zhlboka dýchala. Kira sa postavila za Saph a chytila ju za krk, nútiac ju zakloniť hlavu. Jej pery sa prisali na krk ryšavej ženy, cmúľali, hryzli a zanechávali stopu.

— Teraz patríš nám — zašepkala.

Saph zastonala, ale nepokúsila sa prevziať kontrolu. Aspoň zatiaľ nie.

Mara zasunula dva prsty do vnútra Saph, pomaly a isto, zatiaľ čo jazykom naďalej dráždila jej klitoris. Kira jej hladila prsia a pevne ich stískala, až nechty zanechali stopy. Potom skĺzla nižšie a vymenila si s Marou miesto.

Ich jazyky sa súčasne stretli na Saphinom tele. Jedna ju hladila spredu, druhá zozadu. Saph sa medzi nimi zmietala, strácala rytmus, dych i hlas.

Ich telá sa usporiadali do trojuholníka — zmyselného, dynamického, plného tlaku a pohladení. Dominancia nepatrila jednej z nich. Všetky tri sa striedavo ujímali vedenia, skúmali hranice a posúvali ich ďalej.

Keď prišla explózia, bola spoločná. Hlasy sa preplietli do jediného stonu a Saphino telo sa medzi ich ramenami stiahlo.

Po tom všetkom ležali spolu. Kira otvorila oči ako prvá.

— Toto všetko mení — povedala potichu.

Saph sa usmiala.

— Alebo sa iba začína.