Krčma „Pod Vlčím mesiacom“ stála na okraji prekliateho lesa, kam denné svetlo prenikalo len zriedka a tiene sa zdali byť živé. Bolo neskoré popoludnie, keď dovnútra vstúpila Elara – mladá čarodejka s vlasmi vo farbe plameňov a očami ako hlboké nočné jazerá. Jej šaty, utkané z tmavého zamatu, sa jej vlnili okolo nôh, keď kráčala cez sálu, priťahujúc pohľady mužov i žien.
V kúte pri drevenom stole sedel Arthan – zaklínač s tvárou poznačenou jazvami a pohľadom, ktorý akoby prenikal do duše. Jeho strieborný meč ležal vedľa neho a v prítmí hrozivo žiaril. Keď sa Elara priblížila, zdvihol zrak a ich oči sa na okamih stretli – medzi nimi preskočila iskra, neviditeľná, no citeľná.
„Arthan z Thaneddu,“ povedala Elara, keď si sadla oproti nemu. Jej hlas bol mäkký, no rozhodný, ako hodváb ovinutý oceľou. „Počula som o tvojich… schopnostiach.“
Zaklínač prikývol a nespúšťal z nej oči. „Čo chceš, čarodejka?“ spýtal sa. Jeho tón bol chladný, no v očiach mu blikal záujem.
„Potrebujem niekoho, kto dokáže prejsť prekliatymi krajinami,“ odpovedala a gestom privolala krčmára. „A kto sa nebojí starobylých tajomstiev.“
„Starobylé tajomstvá zvyčajne znamenajú problémy,“ zamrmlal Arthan, no čosi v jej pohľade spôsobilo, že ju hneď neodmietol.
„To je pravda,“ priznala Elara s miernym úsmevom. „Ale tieto problémy môžu byť… výnosné.“
Rozhovor pokračoval, plný nedopovedaných slov a vzájomného odhadovania. Elara rozprávala o artefakte – meči, ktorý mal väčšiu moc než ktorýkoľvek iný, no bol ukrytý hlboko v ruinách zabudnutého kráľovstva. Arthan počúval a analyzoval každé jej slovo i každé gesto.
Keď slnko začalo zapadať a maľovalo oblohu odtieňmi purpurovej a zlatej, napätie medzi nimi sa stalo takmer hmatateľným. Elara sa ho akoby náhodou dotkla ruky, keď mu podávala krígeľ piva. Telom mu prebehol záchvev, no ruku nestiahol.
„Súhlasím,“ povedal napokon a pozrel jej do očí. „Ale idem len kvôli meču, nie kvôli tebe.“
„Samozrejme,“ odvetila a jej úsmev sa stal výraznejším. „Ale pamätaj, Arthan… meč je len nástroj. To, čo skutočne nájdeme, môže byť niečo viac.“
Vtom sa kdesi v hĺbke krčmy rozohrala stará lutna. Hudba bola smutná, plná túžby, akoby svet okolo nich začal spievať pieseň o udalostiach, ktoré mali prísť.
Tajomstvo Vlčieho mesiaca
Keď slnko zmizlo za obzorom a krčma sa ponorila do prítmia, Elara a Arthan vstali od stola. Ich pohyby boli takmer súčasné, plné napätia, ktoré sa počas celého večera stupňovalo. „Pôjdem pripraviť izbu,“ povedala čarodejka bez toho, aby sa naňho pozrela, no cítila jeho pohľad na sebe. Arthan prikývol, hoci vedel, že nejde o prípravy.
Izba, do ktorej sa vybrali, bola malá, no útulná, s posteľou s baldachýnom a sviečkami rozostavenými v rohoch. Elara zavrela dvere a potom sa k nemu obrátila, s očami žiariacimi v svetle sviec. „Si vždy taký… opatrný?“ spýtala sa a pristúpila bližšie. Jej hlas bol mäkký, takmer zvodný.
Arthan hneď neodpovedal. Pozoroval ju, ako si zkladá plášť a odhaľuje šaty, ktoré akoby pulzovali vlastným svetlom. „To nie je opatrnosť,“ odvetil napokon a vykročil k nej. „To sú skúsenosti.“
Elara sa usmiala a zľahka si zahryzla do pery. „Skúsenosti ti hovoria, aby si ušiel?“ spýtala sa a siahla k jeho opasku. Prstami sa dotkla rukoväti meča a potom skĺzla nižšie, k jeho bokom. Arthan sa nadýchol a cítil, ako jeho telo reaguje na jej dotyk.
„Hovoria mi, aby som bol opatrný,“ odpovedal a uchopil jej ruku. „Ale ty…“ odmlčal sa a pozrel na ňu. „Ty si… iná.“
Čarodejka sa potichu zasmiala a vystúpila na špičky, aby sa dotkla jeho pier. „Iná?“ zašepkala; jej dych bol teplý na jeho perách. „Spôsobím, že zabudneš, čo je opatrnosť.“
A vtom sa izba náhle naplnila mágiou. Sviečky sa zachveli a vzduch zhustol, akoby bol presýtený očakávaním. Elara zdvihla ruky a okolo nich zatancovali iskry, kresliac vo vzduchu vzory, ktoré priťahovali pohľad. „Pozri,“ zašepkala a iskry sa začali formovať do tvarov – hadov, vtákov, vĺn.
Arthan fascinovane hľadel a cítil, ako jeho odpor mizne. Čarodejkina mágia bola hypnotizujúca a jej blízkosť… omračujúca. Keď iskry zmizli a izba sa opäť ponorila do prítmia, zaklínač vykročil dopredu. „Dosť hier,“ povedal a chytil ju za zápästia. „Chcem vedieť, čo naozaj chceš.“
Elara sa naňho pozrela, s očami plnými tajomstiev. „Chcem teba,“ odpovedala potichu a potom ho pobozkala – silno, vášnivo, akoby sa chcela votrieť do jeho duše. Arthan zastonal, pevne ju objal a cítil, ako sa jej šaty zosúvajú, odhaľujúc jej telo. Bola nádherná – bledá, s tmavými magickými znakmi na pokožke, ktoré akoby žiarili v tme.
Ich odevy padali na podlahu jeden po druhom, až zostali nahí, prepletení v objatí. Elara zastonala, keď sa Arthan dotkol jej pŕs, a potom rukami skĺzla nižšie, k jeho bokom. „Si si istá?“ zašepkal a cítil, ako jeho telo pulzuje túžbou. „Toto nie je… pre teba typické.“
„A ty?“ odpovedala otázkou a prešla nechtami po jeho pokožke. „Si si istý, že chceš odolávať?“
Nemusela sa pýtať dvakrát. Arthan si ju pritiahol bližšie a jediným plynulým pohybom do nej vnikol. Elara ticho vykríkla, obtočila okolo neho nohy a potom sa začala pohybovať v rytme jeho pohybov, stonajúc rozkošou. Ich telá splynuli v jedno a čarodejkinou mágiou okolo nich pulzovala sila, zosilňujúca každý vnem.
„Silnejšie,“ zašepkala, keď Arthan na chvíľu spomalil. „Chcem cítiť, že žijem.“
Zaklínač sa usmial, hoci jeho tvár bola potemnená túžbou. „Žiadaš veľa,“ odvetil, no začal sa pohybovať rýchlejšie a hlbšie, až boli obaja na pokraji výkriku. Elara mu zovrela ramená a potom zdvihla ruky, usmerňujúc okolo nich prúd mágie – iskry ich obklopili, akoby horeli v ohni.
Orgazmus prišiel náhle, mocný, otriasajúci ich telami. Arthan vykríkol a naposledy do nej prenikol, potom klesol na posteľ a ťažko dýchal. Elara ležala vedľa neho, slabo sa usmievala a jej telo pokrýval pot i magické znaky. „Toto je len začiatok,“ zašepkala a zľahka sa dotkla jeho ucha.
„Čo?“ spýtal sa a zmätene na ňu pozrel. „Začiatok čoho?“
Čarodejka siahla po jeho ruke a položila mu ju na brucho. „Našej sily,“ odpovedala a pod jeho prstami zatancovala mágia – teplá, živá, ako bijúce srdce. „Spolu… môžeme zmeniť všetko.“
Arthan na ňu hľadel a cítil, ako mu srdce začína biť rýchlejšie – nielen túžbou, ale aj… nádejou? „Zmeniť všetko?“ zopakoval a potom prikývol. „Možno máš pravdu. Ale iba ak…“
„Ak čo?“ Elara sa zdvihla na lakti a jej oči žiarili. „Ak čo?“
„Ak mi ukážeš, čo tento meč v skutočnosti ukrýva.“ odpovedal a potom si ju pritiahol k sebe, znova ju bozkávajúc, akoby chcel vstrebať jej dušu.
Kdesi za oknom zavyl vlk na mesiac. Elara a Arthan ležali prepletení, ich dych sa pomaly upokojoval, no vedeli – toto je len začiatok. Meč čakal. Tajomstvo čakalo. A oni… boli pripravení.
Ozvena Vlčieho mesiaca
Elara a Arthan ležali prepletení, ich dych sa pomaly upokojoval, no vedeli – toto je len začiatok. Meč čakal. Tajomstvo čakalo. A oni… boli pripravení.
Noc bola temná, mesiac sa ukrýval za oblakmi a jediným svetlom boli mihotavé iskry mágie, ktoré sa stále vznášali okolo nich. Elara prešla dlaňou po Arthanovom trupe a cítila, ako sa mu svaly pod jej dotykom zachveli. Zľahka sa usmiala a potom mu pozrela do očí – hlboko, so zmesou túžby a odhodlania.
„Pripravený na pravdu?“ spýtala sa potichu a jej hlas sa odrazil ozvenou v prázdnej izbe.
Arthan prikývol; jeho pohľad bol tvrdý, no plný zvedavosti. „Ukáž mi.“
Elara si povzdychla a potom zdvihla ruku. Okolo nej zatancovali tiene a sformovali sa do podoby starobylého meča – toho istého, ktorý videli vo vízii. Čepeľ slabo zažiarila a potom sa začala zväčšovať, materializujúc sa vo vzduchu. Arthan zadržal dych a cítil, ako ním prúdi mágia.
„Toto nie je obyčajná zbraň,“ povedala Elara a hlas sa jej chvel od emócií. „Je to kľúč. Ku všetkému.“
Meč pulzoval a potom náhle vybuchol svetlom, ktoré naplnilo izbu. Arthan zavrel oči a cítil, ako doňho udiera sila – horúca, prastará, mocná. Keď ich otvoril, uvidel, že Elara stojí pred ním a jej telo obklopuje aura modrastého jasu. Vyzerala ako bohyňa – nádherná, desivá, dokonalá.
„Teraz už chápeš?“ spýtala sa a v očiach jej zablysla divokosť. „Toto nie je obyčajný artefakt. Je to most. K iným svetom. K moci, ktorú si nedokážeš predstaviť.“
Arthan na ňu hľadel a potom na meč. Srdce mu bilo rýchlo, no nie od strachu. Od vzrušenia. Od hladu po dobrodružstve.
„Spolu,“ povedal a pristúpil k nej. „Spolu ho získame. Spolu odhalíme, čo ukrýva.“
Elara sa usmiala a potom si ho pritiahla k sebe. Ich pery sa opäť stretli a potom… všetko zmizlo. Svetlo, tiene, izba. Boli len oni – spojení nielen telom, ale aj duchom. Mágia okolo nich pulzovala a meč čakal. Pripravený viesť ich v ústrety osudu.
Niekde v diaľke vlk opäť zavyl. Tentoraz mu odpovedal iný – bližšie. A potom ešte jeden. A ešte. Celá svorka.
Elara a Arthan stáli a hľadeli do tmy, pripravení vydať sa na cestu. Spolu. Navždy.
Leave a Reply