Náhradný kľúč

Robert stál pri vchodových dverách so zväzkom kľúčov v ruke a mračil sa, akoby išlo o účty, a nie o kus kovu. V predsieni bolo cítiť Evin mokrý kabát a prach z radiátora. Marta si práve vyzula tenisky, taška z univerzity sa jej zošmykla z pleca a buchla o stenu.

– Nehádž to, lebo zase obiješ farbu – zamrmlal Robert.

– Tak si kúpte lepšiu farbu – odvrkla a zohla sa po tašku.

Ewa sa v kuchyni niečím zaoberala, niečo klopkalo o pracovnú dosku, kanvica zasyčala. Obyčajný večer. Robert vytiahol zo zväzku jeden kľúč, ten s ošúchanou modrou hlavičkou, a zdvihol ho medzi prstami.

– Nech sa páči. Náhradný.

Marta sa najprv pozrela na kľúč, potom naňho. Ruku nevystrela hneď.

– Vážne?

– Vážne. Pre každý prípad – povedal. – Keby si sa zase vrátila, keď spíme, alebo keby matka uviazla v práci, alebo čokoľvek. Nebudeme zakaždým vstávať k dverám.

– My? – ticho si odfrkla. – Ty vstávaš.

Robert zovrel čeľusť. Marta si vzala kľúč pomaly a končekmi prstov prešla po jeho prstoch o trochu dlhšie, než bolo treba. Ruku nestiahol hneď. Bolo to sotva pol sekundy, ale obaja si to všimli.

– Vďaka – povedala. – Budem poslúchať.

– Tomu práve neverím.

Ewa vystrčila hlavu z kuchyne s uterákom prehodeným cez plece.

– Čo sa deje?

– Robert mi dáva kľúč, lebo som bola očividne oficiálne uznaná za človeka – hodila Marta.

Ewa sa bez väčšieho záujmu usmiala.

– No a dobre. Aspoň sa v noci prestaneš dobýjať dnu ako polícia.

Marta strčila kľúč do malého vrecka v kabelke. Neprestala sa pozerať na Roberta. On odvrátil pohľad ako prvý.

O pár dní sa vrátila po jedenástej večer, hoci pri obede povedala, že bude najneskôr o deviatej. V byte bola tma, len lampa nad kuchynským stolom osvetľovala žltým kruhom. Potichu otvorila dvere vlastným kľúčom, takmer nehlučne, akoby skúšala, či naozaj môže vojsť bez opýtania. V predsieni stála Robertova obuv. Nespal.

Vyšiel z kuchyne, keď si už vešala kabát.

– Je pol dvanástej – povedal.

– Viem čítať hodiny.

– Hovorila si niečo iné.

– Zmenilo sa to.

– Aj telefón sa ti zmenil? Lebo nejako nezavolal.

Marta sa chrbtom oprela o stenu a pokojne si ho premerala. Mal na sebe tepláky a staré tričko, vyzeral unavene a nasratý tým veľmi usporiadaným spôsobom, ktorý neznášala a ktorý ju zároveň akosi zabával.

– Čakal si? – spýtala sa.

– Neotáčaj to naopak.

– Čiže si čakal.

Z kuchyne sa ozval zvuk posúvaného kresla. Ewa už dávno spala, ale nechali nedovretú umývačku a teraz sa v nej niečo zosunulo. Robert sa mimovoľne obzrel, akoby mu samotný zvuk pripomenul, že tu nie sú sami, aj keď to teraz tak vyzeralo.

– Máš dvadsaťtri rokov, Marta, a občas sa správaš ako decko – povedal tichšie.

– Práve. Mám dvadsaťtri rokov. Nie pätnásť.

To medzi nimi viselo ako hodená rukavica. Robert neodpovedal. Marta ho obišla tak tesne, že rukáv jej svetra sa obtrel o jeho bok. Ešte sa zastavila pri kuchyni a pozrela na hrnček stojaci na stole.

– Urobil si si čaj a sedel si, kým sa vrátim? – spýtala sa. – Milé.

– Choď spať.

– Dobrú noc, Robert.

Tentoraz vyslovila jeho meno zreteľne, bez rodinnej zdrobneniny, bez vľúdnosti, bez žartu. Ako dospelá žena k mužovi, nie ako dcéra k nevlastnému otcovi. Počul to. Znehybnel, ale nič s tým neurobil.

Nasledujúci večer vyzeral obyčajnejšie. Ewa stála pri sporáku, miešala omáčku a rozprávala o niekom z práce, kto zase nestihol termín. Marta sedela na kuchynskej linke v príliš veľkej košeli, nohu prehodenú cez nohu, a vyjedala paradajky z misky. Robert krájal chlieb. Všetko pôsobilo tak domácky, až to bolo dusivé.

– Neseď na linke – utrúsil bez toho, aby sa na ňu pozrel.

– Prečo? Zrúti sa?

– Lebo to nie je stolička.

– A ty nie si mestská polícia – odvetila.

Ewa sa zachechtala.

– Dajte pokoj, obaja ste nemožní.

Marta siahla po ďalšej paradajke, ale namiesto toho, aby si ju vložila do úst, zdvihla ju do výšky Robertových očí. Pozorovala, ako zovrel ruku na noži.

– Máš taký výraz, akoby ťa tu všetko dráždilo – povedala ľahko. – Je to z práce alebo zo mňa?

Ewa ani nezdvihla hlavu od hrnca.

– Z vás oboch – zamrmlala zaňho. – Ja som už dávno ohluchla.

Robert odložil nôž trochu príliš prudko. Čepeľ cinkla o dosku.

– Od teba je hlavne hluk – povedal Marte.

– A predsa vždy počuješ, keď sa vraciam.

Na sekundu zavládlo ticho. Len omáčka bublala na miernom ohni. Ewa oblizla lyžicu, zaškľabila sa, prisolila a nevšimla si nič okrem vlastnej večere. Marta zoskočila z linky, obišla Roberta a nasypala si soľ do vody v pohári, akoby jej od začiatku išlo práve o to. Keď odchádzala, obtrela rukou jeho lakeť. Náhoda pre každého okrem nich.

Potom sa to začalo ukladať do rytmu. Marta hovorila: „Budem o desiatej,“ vracala sa o pol dvanástej. Hovorila: „Po prednáškach idem len na kávu,“ vracala sa po polnoci. Zakaždým otvárala dvere vlastným kľúčom o trochu tichšie, o trochu istejšie. Zakaždým sa niekde svietilo. Raz v kuchyni, inokedy v obývačke. Niekedy Robert sedel s notebookom, ktorého obrazovka už dávno zhasla. Niekedy predstieral, že práve ide po vodu. Niekedy sa pýtal, kde bola. Niekedy sa nepýtal vôbec, ale pozeral na hodinky. Marta to videla a naťahovala tú nitku ďalej.

Jedného večera Ewa zaspala skôr na pohovke, zatiaľ čo seriál hral príliš potichu. Robert ju prikryl dekou a vypol televízor. Keď prenášal hrnčeky do kuchyne, zámok vo dverách cvakol. Marta vošla vo vysokých čižmách, s vlasmi ešte voňajúcimi chladom ulice.

– Potichu, mama spí – povedal hneď.

– Viem. Vidím.

Vyzula si čižmy do ruky a išla za ním do kuchyne. Nie do izby. Nie do kúpeľne. Do kuchyne.

Položil hrnčeky do drezu a pustil vodu. Šumenie bolo bezpečné, obyčajné. Marta sa bokom oprela o stôl.

– Zase si čakal – povedala potichu.

– Umývam riad.

– O takomto čase? Jasné.

Neotočil sa. Videl ju iba v odraze čierneho skla. Stála pokojne, nekymácala sa, nevyzerala unavene. Vyzerala sústredene.

– Ide o to, že tu bývaš a patrí sa vedieť, či sa vrátiš celá – povedal napokon.

– Vysvetľuješ to mne alebo sebe?

Zastavil vodu. Kuchyňa zrazu stíchla tak veľmi, že bolo počuť chladničku a spiaci byt za stenou.

– Marta, nerob z toho hru.

– Ale už to hra je.

Otočil sa. Stála dva kroky od neho v čiernej bunde rozopnutej pri krku, s taškou zošmyknutou z pleca. Neusmievala sa. To bolo horšie než úsmev.

– Vracáš sa neskoro, pozeráš, či sa svieti. Ja vojdem a ty predstieraš, že náhodou nespíš. Potom sa so mnou rozprávaš tým tónom, akoby si sám nevedel, či ma dojebávaš, alebo jednoducho chceš, aby som tu ešte chvíľu stála. – Urobila krok bližšie. – Tak mi nevykladaj, že to nie je hra.

Robert si oprel dlane o dosku za chrbtom, akoby sa chcel znehybniť.

– Si o dvadsať rokov mladšia a bývaš s nami.

– Mám dvadsaťtri rokov – povedala okamžite. – A dobre vieš, že nejde o vek.

– Tak o čo?

Marta naklonila hlavu. Hlas jej stvrdol, no nezvýšil sa ani o trochu.

– O to, že vidíš, kedy vychádzam v sukni a kedy v teplákoch. O to, že počuješ zámok a už nespíš. O to, že si mi dal kľúč vraj pre každý prípad, a teraz sa správaš, akoby každý môj vstup do tohto bytu bol niečo, nad čím sa snažíš mať kontrolu. – Prešla prstami po popruhu tašky. – A o to, že sa ti to nedarí.

Zovrel zuby. Nezaprel to. Aj to bola odpoveď.

– Mala by si ísť spať – povedal, ale znelo to mŕtvo.

– Mala by som. – Nepohla sa. – Ale najprv som chcela vidieť, či konečne prestaneš predstierať, že moje neskoré návraty sú náhoda len pre mňa.

Mlčal.

Marta vytiahla z tašky náhradný kľúč. Položila ho na stôl medzi nich. Kov ticho, no predsa ostro cinkol o dosku.

– Toto nie je len kľúč – povedala. – A obaja to už vieme.

Robert sa pozrel na kľúč, potom na ňu. V byte za stenou sa Ewa prevalila na druhý bok a pohovka ticho zastonala. Ani jeden z nich sa nepohol. Všetka tá ich opatrnosť, všetky nedopovedané slová a pohľady sa zrazu zhromaždili na jednom mieste, bez prikrývky.

– Marta… – začal.

– Nie, teraz počúvaj ty. – Odtlačila sa od stola a pristúpila tak blízko, že musel zdvihnúť hlavu len o trochu. – Ak to chceš ukončiť, tak to ukonči. Dnes. Bez všetkých tých scénok na tému „je neskoro“, „kde si bola“, „mala si zavolať“. Ale ak ešte raz necháš svietiť a budeš čakať, tak mi netlač do hlavy, že ide o poriadok v dome.

Dlho sa na seba pozerali, až príliš dlho na obyčajný rozhovor v kuchyni. Robert nenačiahol ruku po kľúči. Neprikázal jej, aby mu ho vrátila. Nepovedal ani „prestaň“. A to znamenalo viac než akékoľvek slovo.

Marta vzala kľúč zo stola, schovala ho späť do kabelky a ustúpila o krok.

– Veď práve – povedala potichu.

Otočila sa a bez náhlenia odišla z kuchyne. Robert zostal pri pulte s rukami zarytými do jeho hrany a počúval jej kroky na chodbe a cvaknutie dverí izby. Nevybehol za ňou. Nešiel ani do spálne. Stál v šere a pozeral na miesto, kde pred chvíľou ležal kľúč.

Už nebol náhradný. Už nebol „pre každý prípad“. Obaja si to práve povedali, len nie týmito slovami.

Večer, ktorý prestáva byť náhodou

Robert ešte chvíľu stál v kuchyni, až mu na hrane pultu znecitliveli prsty. Potom zhasol lampu nad drezom, prešiel tmavou chodbou a zastavil sa pri obývačke. Eva ďalej spala pod dekou s otvorenou dlaňou položenou na vankúši. Pozeral na ňu možno dve sekundy, možno päť. Potom odišiel sám do spálne a zavrel dvere tichšie než zvyčajne.

Na druhý deň sa nestalo nič, čo by sa dalo nazvať scénou. A práve to bolo najhoršie.

Ráno vyšla Marta z izby neskôr než zvyčajne, s mokrými vlasmi a šálkou kávy v ruke. Eva sa motala pri stole a hádzala do tašky dokumenty, telefón a kľúče od auta. Robert stál pri kávovare a sledoval, ako čierny pramienok steká do šálky.

– Vrátim sa neskoro – prehodila Eva a upravovala si popruh kabelky. – Stretnutie sa pretiahne. Nečakajte s večerou.

– Jasné – odpovedal Robert.

Marta sa oprela bokom o pult a pozrela naňho ponad okraj šálky. Ani úsmev, ani žmurknutie. Len pokojný, bezočivo pozorný pohľad. Akoby zisťovala, či bude po noci stále predstierať.

Nepovedala ani slovo. Prešla okolo neho tak blízko, že začítil jej šampón, a sadla si k stolu vedľa matky. Rozprávali sa o niečom obyčajnom, o termínoch, o študijnom oddelení, o tom, že v meste sú opäť zápchy. Robert počul jednotlivé slová, ale nedokázal ich poskladať do zmyslu. V hlave mal len to krátke „Veď práve“ z predchádzajúceho večera, ako triesku vrazenú pod kožu.

Večer sa vrátil skôr než zvyčajne. Sám by nevedel povedať, či to urobil zámerne, alebo sa jednoducho prestal klamať. Zhodil sako na operadlo stoličky v kuchyni, nalial si vodu a chvíľu stál bez pohnutia. V byte bolo prázdno. Eva písala, že ide po práci rovno k sestre pomôcť jej s papiermi a vráti sa neskoro. Marta mala „nejaké povinnosti“, toľko povedala ráno. Bez času, bez vysvetľovania.

Otvoril chladničku a zavrel ju. Zapol televízor v obývačke, po piatich minútach ho stíšil. Napokon si vyzliekol košeľu, lebo bolo dusno, a hodil ju na kreslo. Sadol si na pohovku iba v domácich nohaviciach, s lakťami opretými o kolená. Na obrazovke bežal nejaký zápas bez zvuku. Nepozeral ho.

Kľúč sa v zámke otočil o dvadsiatej druhej štyridsať.

začul ho hneď. To kovové cvaknutie už dávno bolo niečím viac než obyčajným zvukom dverí. Tentoraz však nevstal. Nešiel do chodby. Nezažal ďalšie svetlo. Sedel bez košele v teplom šere obývačky, keď Marta vošla do bytu.

Najprv začul mäkké klopnutie jej topánok o podlahu. Potom šelest bundy. A potom ju uvidel v priechode.

Mala na sebe tmavú sukňu končiacu niekoľko prstov nad kolenami, tenký sveter a rozpustené vlasy, trochu pokrčené od mesta a večera. V jednej ruke držala kabelku, druhou za sebou zavrela dvere. Sekundu tak stáli vo vzdialenosti niekoľkých metrov v úplnom tichu.

Nespýtala sa, prečo nevyšiel. Neprehodila nijaké „ó, ty si tu“. Nepredstierala prekvapenie. Pozrela na jeho nahý hrudník, potom vyššie, priamo do tváre, a vošla hlbšie do bytu, akoby práve na to čakala.

Robert sa pomaly vystrel.

– Eva tu nie je – povedal skôr, než sa stihol ovládnuť.

– Viem. – Marta zavesila bundu na vešiak v chodbe a nespúšťala z neho oči. – Písala mi.

Nechala topánky pri stene a bosá prešla po laminátovej podlahe do obývačky. Kabelku položila na komodu pri vchode, nie na svoju obvyklú stoličku, nie ako niekto, kto sa vrátil len na chvíľu. Potom sa zastavila pri pohovke. Blízko. Tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku.

– Dlho tu sedíš? – spýtala sa.

– Dostatočne dlho.

Kútik úst sa jej zachvel.

– Takže si predsa len čakal.

Neodpovedal. Pohol sa mu sval na sánke. Marta naklonila hlavu mierne nabok, tak ako vtedy v kuchyni, keď ho slovami vyzliekala zo zvyškov výhovoriek.

– Chystal si sa dnes odísť? – spýtala sa pokojne.

– Chystal.

– A neodišiel si.

– Nie.

To „nie“ medzi nimi viselo ťažko a priamo. Bez obchádzania, bez prikrášľovania.

Marta urobila ešte pol kroka. Matrac pohovky sa pod ním prehol, keď sa od nej inštinktívne odtiahol, aby jej urobil miesto alebo zväčšil odstup – sám už nevedel. Jej kolená sa dotkli jeho stehna. Cítil cez látku teplo jej nôh.

– Dobre – povedala potichu.

Jedným pohybom si trochu nadvihla sukňu, nie vysoko, iba tak, aby si mohla pohodlnejšie sadnúť, a sadla si mu na kolená tvárou k nemu, isto, bez zaváhania, akoby to robila odjakživa. Robert stuhol. Jeho ruky, inštinktívne zdvihnuté, zostali visieť po bokoch, nevediac, či ju odsunúť, alebo zachytiť, aby nespadla.

Látka jej sukne sa rozprestrela na jeho stehnách. Jej váha bola konkrétna, skutočná, nezameniteľná so žiadnou fantáziou. Marta sa jednou dlaňou oprela o operadlo pohovky za jeho ramenom, druhú mu zľahka položila na zátylok.

– Schválne som ju nezmenila – zamrmlala a pozerala mu na ústa, potom znova do očí. – Aby si nemal pochybnosti.

Robert sa nadýchol nosom. Ruky mu napokon klesli, ale nie na jej boky. Na pohovku po oboch stranách jej stehien, akoby sa stále pokúšal udržať nejaký posledný poriadok.

– Marta…

– Nehovor moje meno, akoby si sa ešte chcel zachraňovať – povedala. Hlas mala tichý, takmer mäkký, ale bez milosti. – Na to už nie je čas.

Naklonila sa. Vlasy mu zľahka pohladili rameno. Ústa mala tesne pri jeho uchu a dych horúci a pravidelný. A vtedy zašepkala:

– Matka si aj tak nič nevšimne.

Slová sa mu dostali pod kožu rýchlejšie než dotyk. Robert zovrel ruky na hrane sedadla tak silno, až mu obeleli hánky. Sekundu, dve, tri neurobil nič. Marta sa neodťahovala. Pokojne na ňom sedela, sebavedomá až do bezočivosti, a čakala na odpoveď nie v slovách, ale v pohybe.

– Povedz mi, aby som vstala – zašepkala ešte. – Len nech v tvojom hlase nie je lož.

Zdvihol k nej pohľad. Bola príliš blízko na to, aby mohol predstierať, že v nej vidí Evinú dcéru, spolubývajúcu alebo problém, ktorý treba vyriešiť. Mala dvadsaťtri rokov, chladné oči a úplné vedomie toho, čo robí. Už neexistovala nijaká hmla.

Z chodby doliehalo tiché bzučanie chladničky. Na ulici pod panelákom niekto zabuchol dvere auta. Televízor vrhal na stenu nemý blikajúci obraz. Obyčajné zvuky bytu, ktorý zrazu prestal byť obyčajný.

Robert pustil hranu pohovky. Jedna jeho dlaň sa presunula na jej pás. Druhá na stehno, nad koleno, ťažko, rozhodne. Nie preto, aby ju odsunul.

Marta pomaly vydýchla, akoby práve toto chcela od začiatku počuť – nie slovo, ale váhu dlane.

– Veď práve – povedala potichu.

Tentokrát sa naklonil on. Nepobozkal ju hneď. Zastavil tvár centimeter od jej tváre, akoby si ešte na zlomok sekundy overoval, či to naozaj robí. Marta sa neodtiahla ani o milimeter. Dotkla sa prstami jeho líca a krátko nimi prešla po strnisku.

– Rozhodni sa až do konca – zamrmlala.

To ho zlomilo.

Krátko a tvrdo ju pobozkal, skôr ako priznanie než nežnosť. Marta mu okamžite odpovedala a chytila ho za zátylok. Druhý bozk už bol dlhší, hlbší, bez opatrného skúmania terénu. Bokmi sa mu na kolenách sotva badateľne pohla a z hrdla sa mu vydral nízky, prerývaný zvuk, ktorý od seba zrejme ani sám nečakal.

Prvý sa odtiahol on. Nie preto, aby to ukončil. Otočil hlavu smerom k dverám obývačky, k tým širokým, ktoré zvyčajne zostávali otvorené do chodby a kuchyne. Chvíľu hľadel na tmavý obdĺžnik chodby.

Marta sledovala ten pohyb bez slova. Už vedela.

Robert ju pevnejšie objal, trochu ju zdvihol z kolien a znova posadil, aby spolu s ňou vstal. Keď sa postavila na podlahu, stále bol od nej na krok, možno na pol kroka. Úplne sa od seba neoddelili. Jeho dlaň ju držala za bok. Druhou siahol k dverám obývačky.

Nezabuchol ich prudko. Bol to horší druh istoty. Pomalý. Uvedomelý. Zatlačil krídlo, až zámok zapadol. Tiché cvaknutie zaznelo takmer rovnako ako otočenie kľúča v zámke vchodových dverí.

Marta naňho hľadela bez žmurknutia.

– Takže už je to tak – povedala.

Robert sa k nej otočil. Na tvári už nemal tú trhanú obranu z kuchyne, iba niečo ťažšie a jednoduchšie.

– Áno – odpovedal.

To jediné slovo zmenilo všetko viac než bozk.

Marta pristúpila sama. Nečakala, kým si ju pritiahne. Vsunutými rukami mu prešla pod pazuchy, nechtami sa zľahka zachytila o jeho chrbát a zdvihla tvár. Tentoraz bol bozk pomalší, ale nehanebnejší. V obývačke sa zrazu zúžil priestor, hoci nábytok stál na svojom mieste. Robert s ňou ustúpil o pol kroka, až sa jej nohy opreli o okraj pohovky.

Sukňa sa jej pri opätovnom sadnutí vyhrnula vyššie a on sa nad ňu naklonil. Jeho dlaň skĺzla po jej stehne a zastavila sa na látke, na hranici, ktorá ešte ráno neexistovala. Marta zaklonila hlavu a krátko, ostro sa usmiala ako niekto, kto vyhral stávku, ale nemieni oslavovať, iba pokračovať v braní.

– Teraz už nehovor, že je to náhoda – povedala.

– Nepoviem.

Sadol si vedľa nej len na okamih, aby sa jej zblízka pozrel do tváre, akoby si chcel tú sekundu presne zapamätať. Potom jej skĺzol dlaňou na zátylok, znovu si ju pritiahol k sebe a prestal medzi nimi nechávať priestor na opatrnosť.

Za zatvorenými dverami obývačky bol byt stále tým istým bytom: chladnička ticho vrčala, niekde sused pustil vodu, z ulice prenikalo rozmazané svetlo pouličnej lampy. A predsa už všetko fungovalo podľa iného poriadku. Kľúč v jej kabelke neznamenal návrat domov. Znamenal vstup bez otázok. Jeho ruky na jej tele neboli omylom okamihu. Boli voľbou, ktorú práve urobil, keď zatvoril dvere.

A keď po niekoľkých ďalších minútach Marta od neho mierne odstúpila len preto, aby sa nadýchla a pozrela mu priamo do očí, nebolo v nej ani najmenšie zaváhanie.

– Dobre – povedala zachrípnuto. – Tak s tým teraz ži.

Robert na ňu chvíľu hľadel a ťažko dýchal. Potom raz, krátko, prikývol.

Pretože to už nebola hra pri kuchynskej doske ani preťahovanie lanom pohľadov. Stal sa z toho čin. V tejto obývačke, za zatvorenými dverami, sa ich vzťah prestal dať opísať dávnymi slovami. A obaja vedeli, že keď sa tieto dvere znovu otvoria, nič ich už nevráti na miesto spred tohto večera.

Ráno po prekročení hranice

Ráno vošlo svetlo do obývačky bez opýtania, sivé a ploché. Nebolo milosrdné. Ukazovalo všetko: prikrývku zosunutú na podlahe, jej sveter prehodený cez operadlo pohovky, jeho tričko odhodené pri stolíku. Robert otvoril oči ako prvý. Sekundu hľadel do stropu, akoby dúfal, že ak sa nepohne, noc zostane nocou. Potom pocítil váhu na ramene. Marta spala na boku, lícom opretá o jeho biceps, vlasy mala rozsypané po vankúši, ktorý tu včera nebol.

Prehltol. Opatrne vytiahol ruku. Marta niečo nezrozumiteľne zamrmlala a zovrela prsty na látke jeho nohavíc, ale nezobudila sa. Opatrne vstal. Bosou nohou narazil na jej sukňu ležiacu pri pohovke. Reflexívne nohu stiahol, akoby sa dotkol niečoho horúceho.

V kuchyni nalial vodu do kanvice. Ruky mal pokojné, iba dych príliš rýchly. Keď kládol šálky na dosku, jedna udrela o druhú hlasnejšie, než chcel. Znehybnel a pozrel smerom k chodbe. Ticho. Ewa tam nebola. Dvere spálne boli stále zatvorené, prázdne od noci.

Za chrbtom začul mäkký šelest bosých chodidiel. Marta vošla do kuchyne v jeho tričku nedbalo prehodenom cez seba, s vlasmi zviazanými ledabolo pohybom ruky. Vyzerala, akoby vstala u seba. Práve to ho zasiahlo najviac.

Oprela sa bokom o dosku a pozrela naňho bez úsmevu.

– Máš kávu, alebo tu budeš takto stáť a predstierať, že si z reklamy na cereálie? – spýtala sa potichu.

Robert si odkašľal.

– Káva je.

– Tak ju nalej.

Nehýbala sa. Sledovala, ako siaha po šálkach, ako odmeriava mletú kávu, ako sa jej dobrých niekoľko sekúnd vyhýba pohľadom. Potom sa pri tom vyhýbaní sám pristihol a napokon sa jej pozrel priamo do očí.

– Ewa sa môže pred poludním vrátiť po dokumenty – povedal.

Marta prikývla, akoby práve spomenul počasie.

– Tak nestojme v priechode.

Prešla okolo neho tak tesne, že látka košele sa obtrela o jeho brucho. Otvorila chladničku, vybrala maslo, syr a vajcia. Normálne pohyby. Ten istý dom. Lenže teraz v sebe každý pohyb ruky pri siahaní po niečom zo skrinky niesol tú noc, ešte živú pod kožou.

– Sadni si – hodila cez plece. – Lebo začínaš vyzerať, akoby si mal dostať infarkt z hriankovača.

– Marta…

Otočila hlavu. Obočie zdvihla len nepatrne.

– Čo?

Sadol si k stolu, ale iba na okraj stoličky. Lakte si oprel o kolená a preplietol prsty. Hovoril tichšie než zvyčajne.

– To, čo bolo včera…

– Bolo vedomé – skočila mu do reči. Rozbila vajce o okraj panvice. – Teraz mi nehovor, že si to nepamätáš.

– Pamätám.

– Tak dobre.

Maslo zasyčalo na rozohriatej panvici. Marta ňou isto pohla, akoby v tejto kuchyni už dávno pripravovala raňajky po takýchto nociach. Robert sledoval ten pokoj so zmesou hnevu a obdivu.

– Nemôžeš sa správať, akoby to nič nemenilo – povedal.

Otočila sa k nemu so stierkou v ruke.

– A ty sa nemôžeš správať, akoby si tie dvere nezavrel sám. Tak si prestaňme nahovárať, že to bola náhoda.

Chvíľu na seba hľadeli. Kanvica cvakla a prešla do ticha. Robert vstal, zalial kávu a postavil jednu šálku k jej ruke. Dotkla sa jej prstami, ale hneď ju nezdvihla.

– Nejde o náhodu – povedal. – Ide o to, čo bude ďalej.

– Konečne nejaká rozumná veta.

Rozdelila praženicu na dva taniere. Jeden postavila pred neho, druhý odniesla k stolu. Sadla si oproti nemu a jednu nohu si podsunula pod seba. Nohy stoličky zľahka zaškrípali o dlaždice.

– Tak hovor – vyzvala ho. – Čo bude ďalej?

Robert vzal vidličku a položil ju späť. Nebol hladný, ale prinútil sa k jednému sústu, akoby obyčajné jedlo mohlo obnoviť obyčajný rozhovor.

– Ewa sa to nesmie dozvedieť.

Marta potichu odfrkla.

– Ó, objav dňa.

– Nerobím si žarty.

– Ani ja. Len som nepotrebovala celú noc, aby som došla k tomu istému.

Odmlčal sa. Jej tvár bola pokojná, ale pohľad tvrdý. Nebolo v nej ranné zahanbenie, v ktoré možno dúfal. Nesnažila sa znovu nadobudnúť nevinnosť. Sedela pri stole oproti nemu a vyzerala ako niekto, kto už posunul kus nábytku a nemieni ho vrátiť na miesto.

– Nemôže to vyzerať ako včera – povedal napokon. – Nie pred ňou. Nie takým spôsobom.

Marta sa napila kávy. Šálku položila veľmi opatrne.

– Takže predsa len chceš dohodu.

– Chcem, aby sme za tri dni nerozbili celý dom.

– To už je bližšie pravde.

Položila vidličku na tanier a trochu sa nad stôl naklonila.

– Teraz ma dobre počúvaj. Nebudem robiť scény. Nebudem ťa chytať za ruku pred matkou. Nebudem písať idiotské správy, ktoré by mohla uvidieť. Ale neskúšaj mi hovoriť, že to má zmiznúť. Pretože nezmizne.

Robert to prijal mlčaním. Zovrel čeľusť tak silno, až mu zašklbal sval pri spánku.

– Rozumieš? – dodala.

– Rozumiem.

– A nepozeraj sa tak, akoby si to iba prečkával. Včera si to neprečkal.

Z chodby zaznel krátky hukot výťahu, ktorý sa zastavil o poschodie nižšie. Obaja sa reflexívne pozreli smerom k vchodovým dverám. Robert sa vystrel. Marta sa ani nepohla, iba prešla dlaňou po doske a pritiahla si šálku bližšie.

Výťahom niekto zišiel ďalej. Ticho sa vrátilo, ťažké a husté.

Robert vydýchol nosom.

– Nemôžeš ma takto skúšať zakaždým – povedal.

– Môžem – odvetila. – Otázka je len, či to vydržíš.

Vstala od stola, vzala tanier a odložila ho do drezu. Na chvíľu pustila vodu, opláchla vidličku a zavrela kohútik. Potom sa vrátila do predsiene. Robert ju po dvoch sekundách nasledoval, akoby sa bál nechať ju čo i len na okamih samu, hoci sám nevedel, či z opatrnosti, alebo z niečoho opačného.

Pri komode ležala jej kabelka. Marta ju zdvihla, otvorila zips a chvíľu niečo hľadala. Robert vedel čo, ešte skôr, než sa zablyslo kovom.

Náhradný kľúč spočinul v jej dlani. Malý, obyčajný, ničím nevynikajúci. Včera bol len predmetom, ktorý jej umožnil vojsť. Teraz vyzeral ako znak dohody, ktorú nikto nepodpísal, a predsa pod ňou už obaja stáli.

Marta sa pozrela na kľúč, potom naňho. Nepodala mu ho. Nepýtala sa, či ho má vrátiť.

Jednoducho ho zasunula späť do vnútorného vrecka kabelky a zapla zips.

Ten drobný zvuk zaznel tichšie než večerné cvaknutie dverí obývačky, no niesol v sebe viac konečnosti.

– Večer sa vrátim po deviatej, – povedala pokojne.

Robert sa zamračil.

– Marta…

– Nepýtam sa ťa, či môžeš. Hovorím ti, kedy budem.

Pristúpila bližšie. Nedotkla sa ho, ale zastala tak blízko, že musel mierne zdvihnúť bradu, aby udržal jej pohľad. Bola bosá, vlasy mala ledabolo zopnuté, na pleciach jeho košeľu. A napriek tomu znela ako niekto, kto práve stanovuje pravidlá v cudzom dome a vie, že ju už nikto nezvráti.

– Ak chceš teraz ešte raz predstierať, že to bolo naposledy, tak si to ušetri, – povedala. – Škoda času.

Robert dlho mlčal. Na schodisku niekto tresol dverami. V potrubí zašumela voda. Byt dýchal obyčajnosťou, ktorá sa zrazu stala len tenkou stenou.

Napokon prikývol. Neochotne. Výrazne. Bez jediného slova, pretože slovo by to len ešte viac spevnilo.

Marta prijala to gesto bez triumfu. Ako niečo, čo jej patrí.

Otočila sa, siahla po svojich topánkach a obula si ich. Potom si vyzliekla jeho košeľu, rýchlo ju zvinula a podala mu ju do ruky. Pod ňou mala sveter, ktorý si predtým prehodila cez seba, teraz už upravený, už obyčajný. Práve to bolo najhoršie.

– Daj obývačku do poriadku, – odhodila. – Deka vyzerá, akoby tu bola párty.

Prešla popri ňom a odišla do svojej izby. Bez náhlenia. Bez obzretia. Robert zostal v predsieni s vlastnou pokrčenou košeľou v ruke a pozeral na zatvorené dvere, za ktorými zmizla.

Po niekoľkých sekundách sa vybral do obývačky. Zdvihol deku, vzal vankúš z podlahy, uhladil prikrývku na pohovke. Pohyby mal mechanické, no už v nich nebolo váhanie z noci ani panika z rána. Bol v nich súhlas s niečím oveľa horším: s opakovaním.

Keď sa z chodby ozval zvuk otváranej Martinej skrine a šuchot oblečenia, Robert zastal s vankúšom v rukách. Pozrel na komodu v predsieni, na ktorej ešte včera ležala jej kabelka. Teraz tam už nebola. Ani kľúč už nebol na dohľad.

A práve preto sa stal dôležitejším než kedykoľvek predtým.

Robert položil vankúš na miesto. Obývačka opäť vyzerala normálne. Bola to jediná vec, ktorú ešte bolo možné dať do poriadku. Zvyšok už bol dohodnutý.